Na to skonštatovali, že verejný zdravotnícky sektor silne zaostáva za tým súkromným. Ktovie, ako to premiér myslel, veď vo väčšine okresov sa bežný obyvateľ so štátnym sektorom zdravotníctva už dávno nestretáva. Všetci špecialisti, aj spomínaní pediatri, sú na 100 % súkromní podnikatelia, vyše 70 % nemocníc je neštátnych, len AGEL a PENTA vlastnia spolu 27 okresných nemocníc, väčšina laboratórií, lekární a pracovísk zobrazovacej techniky je v súkromných rukách, na to všetko nemá ministerstvo žiadnu páku. Ak hovoríme o kríze, nebolo by spravodlivejšie hovoriť o kríze súkromného zdravotníctva, následkom čoho trpí aj to štátne? Vďakabohu za tých 15 štátnych nemocníc, veď kde by sa liečili tie najvážnejšie stavy?
Prílišné zdôrazňovanie efektivity zdravotníckych služieb znížilo nielen ich kvantitu, ale aj kvalitu. Tá sa už 30 rokov nekontroluje a ide postupne dolu vodou.
Nechcem analyzovať súčasnú biedu v poskytovaní zdravotnej pomoci tým, ktorí si ju, plne kvalitnú, zaslúžia, ale nedostanú ju. Bývalý viceguvernér Národnej banky Slovenska i známa redaktorka vedia čo-to o zdravotníctve len z médií, resp. od svojich pravicových kolegov – politikov. Vyhlásenie premiéra o čiernej diere v zdravotníctve, kam „môžete naliať aj dve miliardy“ a nič pozitívne sa neudeje, páchne starinou. Určite nie je originálne ani vyhlásenie, že štátni riaditelia nemocníc neberú do úvahy svoje ekonomické výsledky. Práve opak je pravdou, ako to vidíme dennodenne okolo nás: rozhodujúce sú len peniaze. Prílišné zdôrazňovanie efektivity zdravotníckych služieb znížilo nielen ich kvantitu, ale aj kvalitu. Tá sa už 30 rokov nekontroluje a podľa demografických parametrov ide postupne dolu vodou.
Z povrchných a nezainteresovaných vyhlásení premiéra na mňa dýcha obdobie ministra Zajaca. Akoby sa pripravovala pôda na ďalšiu privatizáciu toho, čo z verejného zdravotníctva ešte ostalo. Démonizovanie oddlžovania nemocníc je úsmevné, lebo všetci zainteresovaní vedia, že rozpočty pre nemocnice sú poddimenzované náročky, aby sa do verejných výdavkov štátneho rozpočtu vošli aj iné položky, veď nemocnice oddlžíme následne. Toto si osvojili všetky predchádzajúce vlády, okrem bývalého ministra Marka Krajčího, ktorý jediný túto tendenciu kritizoval. Ktovie, prečo sa ho vládna koalícia tak rýchlo zbavila, tlak súkromných zdravotných poisťovní dokáže byť veľmi silný.
Jediné, čo premiér úradníckej vlády správne zhodnotil, je to, že za krízu pediatrov môžu tí, ktorí zdravotníctvo riadili roky predtým. Dnes mnohí vidíme, že celý vývoj zdravotníctva po páde socializmu bol mylný, chaotický a svojou podstatou protiľudový. Ministerstvo dlho viedli finančníci a tí o poskytovaní základnej služby občanom, akou by zdravotníctvo malo byť, nemali poňatia. Ak si nevieme poradiť s pediatrami, tak otvorme archív MZ z čias socializmu. Určite nájdeme nejakú inšpiráciu, veď za komunistov sa plánovalo všetko a takáto situácia by bola nemysliteľná.
Po revolúcii, omámení slobodou, sme prestali plánovať na všetkých frontoch, a dnes za to pykáme. V zdravotníctve je to ešte vypuklejšie, lebo tam sa dá, okrem pandémie, predpokladať s malými odchýlkami výskyt chorôb každoročne a podľa toho aj plánovať prakticky všetko. Zlyhanie v personálnom zabezpečení výkonu zdravotníckych služieb je teda známkou ťažkého pochybenia v riadení celého odvetvia. Vzhľadom na väčšinu privátnych poskytovateľov zdravotnej starostlivosti to však ani inak dopadnúť nemohlo. Ministerstvo zdravotníctva je dlhodobo v úlohe fackovacieho panáka: nič nemôže priamo ovplyvniť a za všetko má zodpovednosť.