Pravdou je, že za hlúposť sa platí a zlá správa privádza štáty k bankrotom. Nikde nie je napísané, že práve naše Slovensko by malo byť výnimkou, zvlášť keď ekonomické témy tu nikoho príliš nezaujímajú – pokiaľ sa nesľubuje zvyšovanie výdavkov na spotrebu. Pritom moderný štát nemôže byť založený na primitívnom individualizme a kolektívnom okultizme. Potrebný je pocit spolunáležitosti a solidarity, ktoré držia spoločnosť pohromade. Keď treba, vymáhané štátom. Lebo bez vládnych príjmov nie sú transfery chudobným, infraštruktúra pre podnikanie ani vzdelanie pre budúci rast.
Moderný štát nemôže byť založený na primitívnom individualizme a kolektívnom okultizme. Potrebný je pocit spolunáležitosti a solidarity, ktoré držia spoločnosť pohromade. Keď treba, vymáhané štátom. Lebo bez vládnych príjmov nie sú transfery chudobným, infraštruktúra pre podnikanie ani vzdelanie pre budúci rast.
Dane by mali byť spravodlivé, primerané, jednoduché, transparentné a administratívne nenáročné. S tým súvisí aj predvídateľnosť, bez ktorej sa finančné plánovanie podnikov a domácnosti nezaobíde a neurčitosť potom zvyšuje náklady a ceny. Neverím, že by na Slovensku neboli tisíce ľudí, ktorí by nevedeli, ako má vyzerať normálny daňový systém. Ale na agregátnej úrovni akosi stále veríme v trojicu rovnakých sadzieb, ignorujeme ekonomickú vedu a maximalizujeme príjmy bohatých kamošov elít. Nie div, že elitám väčšina populácie prestala veriť.
Štáty eurozóny v rokoch 1995 až 2022 pokrývali svoje výdavky príjmami priemerne vo výške 44 až 47 percent HDP. Rakúsko 48 až 51 percent a Slovinsko 43 až 46 percent: tieto úspešné štáty mali očividne rady stabilitu. Slovensko v rovnakom období kolísalo medzi 34 až 45 percentami HDP. V minulých desiatich rokoch boli slovenské vládne príjmy priemerne nižšie oproti rakúskym o deväť percent HDP, eurozónovým o sedem percent a slovinským o päť percent. Mechanicky vzaté, nemusíme sa báť zvyšovať dane.
Lenže… Nemci sa snažia, aby chudobní neplatili relatívne vyššie dane ako bohatí – vychádzajú zo zaťaženia jednotlivých príjmových skupín konkrétnymi daňami. Viaceré štáty uprednostňujú zdanenie majetku pred zdanením práce či spotreby základných tovarov a služieb. Využívajú daňové nástroje aj ako motivačný prvok spoločensky žiaduceho správania, lebo samotné ceny málokedy odrážajú skutočné spoločenské náklady. Neboja sa zdaniť neočakávané zisky „tučných mačiek“. Navyše plánujú a investujú do hospodárskeho rastu – vzdelávania, výskumu a vývoja.
Budúca vláda má štyri teoretické zdroje nových príjmov: dane, privatizáciu, eurofondy a odvody do druhého piliera. Navyše ju tlačí čas, aj keď vzhľadom na výšku očakávaného deficitu sa tento faktor asi preceňuje. Ak je druhý pilier svätý a správcovské spoločnosti príliš bohaté a všemohúce, tak tento prameň je suchý. Rovnako aj eurofondy, ak ich považujeme za veľmi pomalé a už rozdelené. Privatizácia nie je reálna hádam ani pre progresívcov. Takže sa zdá, že vláde reálne ostávajú len dane – v systéme, ktorý je deravý, komplikovaný a drahý, pritom postihnú opäť hlavne tých, ktorý v nich nevedia chodiť.
Skutočnou otázkou pre novú vládu je, či sa bude chcieť odlíšiť od svojich predchodcov. Cukor, poschodia nehnuteľností a dividendy môže zdaniť rýchlo, ale dôveru pre slovenskú ekonomiku a lacné financovanie jej verejného dlhu by mala hľadať inde než len v daniach. V reforme inštitúcií. Orientovaných na klientov, kvalitné a dostupné služby, infraštruktúru a prosperitu. To je, prečo stabilné vyššie dane robia úspešné štáty, z ktorých sa neuteká.