V minulých rokoch sme zaznamenali spory ohľadom spôsobu, ako organizovať oslavy, ako sa postaviť k vládnej reprezentácii, ktorá nepochybne naštvala hádam každého – nuž a kde inde ako na veľkých podujatiach by im to mala dať Slovač najavo – a tak aj pietne akty vzdávajúce hold statočným povstalcom sa stali arénami odporu voči nepopulárnym vládnym predstaviteľom.
Ani nehovoriac o doslova škandalóznom likvidovaní európsky uznávaného štatútu Múzea SNP a primitívny pohon na jeho riaditeľa Stanislava Mičeva. Aby toho nebolo dosť, chápadlá politických špekulácií zasiahli aj Slovenský zväz protifašistických bojovníkov (SZPB).
Antifašisti a dnešné Rusko
Jasne, turbulencie sa dali čakať hneď od spustenia ruskej vojny proti Ukrajine, lebo veľká časť členov sa opierala o nezlomnú vieru v Rusko, Červenú armádu, ako rozhodujúcich síl porážky nemeckého fašizmu. Táto viera sa posilňuje aj väzbou Povstania na komunistický odboj, ktorý bol najsilnejšou zložkou a opieral sa aj ideologicky o sovietsky režim. Na tejto väzbe by som nevidel nič zlé.
Postupne sa ukázalo, že množstvo členov SZPB si pletie Sovietsky zväz s putinovským Ruskom, ba napokon, že inklinácia k Rusku samotnému je väčšia a podstatnejšia ako antifašizmus, ba aj ideály socializmu. Inak je nevysvetliteľné, ako práve aj tí spätí s ideálmi komunizmu môžu celkom nekriticky, ba až oslavne podporovať ruský nacionalizmus.
Lenže postupne sa ukázalo, že množstvo členov SZPB si pletie Sovietsky zväz s putinovským Ruskom, ba napokon, že inklinácia k Rusku samotnému je väčšia a podstatnejšia ako antifašizmus, ba aj ideály socializmu. Inak je nevysvetliteľné, ako práve aj tí spätí s ideálmi komunizmu môžu celkom nekriticky, ba až oslavne podporovať ruský nacionalizmus, ktorý sa navonok prejavuje ako hrubý imperializmus a dovnútra je typickým štátno-oligarchickým kapitalizmom, a to toho najhoršieho zrna, spätý s neobmedzenou vládou tajných služieb, politických represií a nehumánnych vzťahov: takých, aké neboli ani za Brežneva. Nacionalizmus, klerikalizácia a diktátorské postavenie Putina dnes náramne pripomínajú tie typy fašizmu, ktoré pestovali v Portugalsku a Španielsku Franco a Salazar.
Brániť záujmy Slovenska
Venoval som štúdiu ideových a mocenských zdrojov fašizmu veľkú pozornosť a môžem jednoznačne povedať: skutočnou živnou pôdou fašizmu je konzervatívny nacionalizmus. Ten, ktorý sa opiera o výnimočnosť, nadradenosť, vyvolenosť a veľké „poslanie“ národa – vidieť sa ako nadradený a vládnuť iným. Iste, konzervatívni nacionalisti tam, kde nemajú na expanzívne vojny, začnú viesť aspoň vojny voči vlastným občanom, voči tým, čo nemajú tú pravú vieru, ten správny pôvod, či sú nejako – biologicky alebo sexuálne – menejcenní. No a napokon voči tým, čo túto pravdu zvestovanú tými pravými reprezentantmi národa nechcú prijať a majú inú predstavu o národe…
Táto „drobnosť“ uniká dnešnému vedeniu Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. To, že asi nie je celkom „legálnym“ vedením, nič nemení na fakte, že sa slávnostne stretlo s politickou špičkou strany Republika. Strany, o ktorej klérofašistickom podhubí nemožno ani len zapochybovať. Ba predseda zväzu sa vyjadril, že sa mu politika pána Uhríka páči, lebo „obraňuje“ v Bruseli Slovensko. Nuž možno súhlasiť, pán Uhrík obhajuje Slovensko, len pánovi predsedovi zväzu vôbec nedošlo, že obhajuje klérofašistické Slovensko. A my Slováci, čo sa opierame o pokrokové národné tradície, urobíme všetko preto, aby sme tu zasa klérofašistické Slovensko nemali. To je dnešný boj proti fašizmu a paradoxom tohto boja sa stáva to, že ho je treba viesť aj proti časti SZPB, ktorá lákadlám a falošným spevom neoľudáckej sirény totálne podľahla.
Antifašizmus: ľavica a liberáli dnes
Nezabudnime, že Povstanie bolo chápané aj ako boj proti germánskej rozpínavosti, ako slovanský boj proti pangermánstvu, ako sovietsky boj proti kapitalizmu. Práve toto sa synteticky včleňovalo do obsahu „protifašistického boja“. Dnes je situácia iná, keď neofašizmus má jasné prvky boja proti demokracii, proti všetkému pokrokovému, keď má teda charakter extrémnej konzervatívnej pravice, nacionalizmu, ktorý je spätý s politickým katolicizmom. A, samozrejme, s protieurópanstvom. Protifašistické hnutie sa vždy opieralo o pokrokovú, demokratickú a občianskoprávnu tradíciu, na ktorú je Slovensko bohaté a protifašisti môžu byť na ňu hrdí! Bohužiaľ, mnohí tento rozdiel nevnímajú a opúšťajú pokrokovú národnú tradíciu stelesnenú aj v histórií ľavicových, ale aj liberálnych tradícií…
Príznačným pre súčasnú zmätenosť je postoj k liberalizmu: nie som liberál, kritizujem liberálne doktríny v mnohých aspektoch, ale vždy so sociálnodemokratickej pozície. Protifašista nikdy nesmie prijať kritiku liberalizmu z pravicovokonzervatívnej pozície, lebo to je otváranie dvier fašistickej ideológii… Liberáli boli vždy v boji proti fašizmu spojencami ľavice! V politickom priestore je žiaduca polemika s liberálmi o sociálno-ekonomickom usporiadaní našej spoločnosti, ale v boji proti narastajúcej hrozbe fašizmu u nás doma aj v Európe sú liberáli naši spojenci. Práve na týchto princípoch stál aj odboj proti nacizmu a klérofašizmu počas druhej svetovej vojny a rovnako aj Slovenské národné povstanie, od ktorého sa odvíja naša štátnosť…