Sociálnodemokratické strany v Európe sú v defenzíve. Vidíme to na voľbách v štátoch V4 a v Európskej únii, kde jeden neúspech strieda druhý. Niekde nie sú v parlamente, inde ich agendu prevzali populistické či alternatívno-pravicové strany. Sociálna demokracia je poznačená biľagom neúspechu. Okrem pár výnimiek. U nás sa sociálnej demokracii darí. Dve strany, ktoré sa hlásia k jej ideám, dosiaľ dominovali v prieskumoch verejnej mienky, podporu im vyjadruje približne tretina voličov.
Dve sociálne demokracie?
Dve sociálne demokracie, dve možné podoby budúcnosti Slovenska. Dve strany, ktoré sú personálne i historicky prepojené, si zatiaľ konkurujú. Dokonca aj v deklarovanom príklone k ideológii sociálnej demokracie. Jedným je vyčítané, že sa priveľmi posunuli k národnému a ku konzervatívnemu poňatiu sociálnej demokracie, ktorú Robert Fico označil za „rustikálnu sociálnu demokraciu“. Pri druhých prekáža, že sú „bruselskou sociálnou demokraciou“, ktorá je liberálnou, mestskou a pre našinca neakceptovateľnou podobou ľavicovej politiky. Akí sú sociálni demokrati 21. storočia? Aká je vlastne slovenská sociálna demokracia?
Klasická definícia sociálnej demokracie (jedna z mnohých) od Rogera Scrutona vymedzuje sociálnu demokraciu ako „teoretický a praktický pokus o zladenie demokracie so sociálnou spravodlivosťou, prostredníctvom využitia štátnej moci“. Podstatu obsahu tvorí demokracia – akceptovanie liberálne (ústavnej) demokracie s jej akcentom na ochranu práv a slobôd všetkých, vrátane menšín, a sociálna spravodlivosť – garantovaná štátom.
V knihe The Nordic Model of Social Democracy (2013) z pera nórskych politológov Brandala, Bratberga a Thorstena zmysel sociálnej demokracie 21. storočia je v úsilí odstrániť všetky nerovnosti (vrátane ekonomických) „s cieľom vytvoriť spoločnosť, v ktorej sú príležitosti a sloboda jednotlivca rovnomernejšie rozdelené“. Kľúčovou úlohou sociálnej demokracie pre 21. storočie je odstraňovanie nerovností.
Sociálnodemokratické strany v Európe sú v defenzíve. Niekde nie sú v parlamente, inde ich agendu prevzali populistické či alternatívno-pravicové strany. Sociálna demokracia je poznačená biľagom neúspechu.
Smer-SSD aj Hlas-SD chcú vyhrať voľby. Chcú silný štát. Chcú presadiť ľavicové riešenia, ľavicové politiky a ľavicou garantované istoty. Obe sa zhodne sústreďujú na majoritu a prehliadajú nerovnosť v postavení menšín. Zaspali dobu a rezignovali na étos sociálnej demokracie.
Ozvena Smeru
Súčasťou predvolebnej kampane strán sú „zásadné vyhlásenia“ alebo „tvrdé odkazy“. Strany rezignovali na poctivú politiku ideí. Jednou z takých strán je Hlas-SD. Po úvodnom úspechu pasívnej politiky úsmevov, nádeje a jamôk v lícach Petra Pellegriniho prišiel postupný prepad voličskej podpory. To, že úspech Hlasu-SD nebude automatický, mohli naznačiť už voľby v roku 2020. Neúspech „nového“ Smeru totiž ležal najmä na pleciach Petra Pellegriniho. Hlas-SD má problémy s vlastnou identitou, potvrdzujú to „freudovské“ prerieknutia zo začiatku budovania tohto projektu, keď nebolo (ani Pellegrinimu) jasné, či je ešte Smer, alebo už Hlas.
Chceli byť európskou ľavicou. Neprekážalo im postaviť sa do šíku konšpirátorov alternatívnej pravice. Prezentovali sa ako moderná sociálna demokracia s akcentom na rovnaké práva pre všetkých, no keď tento postoj skritizoval Smer-SSD, dištancovali sa od vlastných ľudí. Pokúšali sa nájsť témy, ktoré prinesú hlasy, no zvyčajne s nimi prišli o niekoľko hodín (ako pri Jednote dôchodcov Slovenska), ba až o niekoľko dní (prezentovanie idey silného štátu) neskôr, ako s tým prišiel Smer-SSD.
Strana sa hľadá a stále hľadá aj svojich voličov. Tvári sa, že má odhodlanie. Poslala „tvrdý odkaz bankám“, v realite ich len dôrazne žiada, aby niečo urobili, lebo ak niečo neurobia, tak potom uvidia, čo oni urobia. Voličom sľubuje, že ak vyhrajú voľby, všetko zmenia, lebo „silný Hlas, môže zabezpečiť silný štát“. Porazenecky priznávajú, ak im voliči nedajú silný hlas, tak to bude musieť urobiť niekto iný. Neprekvapí, že ich volebný výsledok bude priamo úmerný zúfalstvu, ktoré ozvena Smeru prezentuje v týchto dňoch.
Cesta smerujúca k fašizmu
Odlišný je príbeh Smeru. Ten sa po odchode Pellegriniho jedenástky „zmietal v smrteľných kŕčoch“. Väčšina komentátorov ho odpisovala. Nik so Smerom nepočítal. Potom prišiel zlomový bod. Snem strany 17. novembra 2021 a s ním vyhlásenie Roberta Fica, že urobia „maximum pre víťazstvo v nasledujúcich parlamentných voľbách“. Okrem Fica víťazstvu Smeru veril málokto a podľa vyjadrení straníkov aj v Smere ich bola len hŕstka. Prišli však chyby Hlasu, vládne krízy, referendum za predčasné voľby a podanie rúk s krajnou pravicou. Smer sociálnu demokraciu vymenil za slovenskú sociálnu demokraciu.
Cesta od ľavicového populizmu, ktorý sa stal súčasťou politiky Smeru pred voľbami 2010, k ľavicovému nacionalizmu bola lemovaná úspechom pôsobenia Ľuboša Blahu na sociálnych sieťach. Smer-SSD sa vrátil do minulosti: ideologicky k Marxovi a politikou k Mussolinimu. K tomu, aby bolo jasné, koho nenávidia, tvrdia, že „my nie sme bruselskí homosexuáli“. Označením, že sú „rustikálna sociálna demokracia“ potvrdzujú, že sú im blízke idey národného socializmu (left-wing nationalism). Od utečeneckej krízy (2015–2016) je viditeľný nárast xenofóbie a konzervatívno-nacionalistických postojov, ktoré sa premietli v zmene politík tzv. ľavice. Príklon k národnému socializmu (v jeho podobe pred rokom 1933) podčiarkujú tým, že kandidáti Smeru-SSD spolupracujú s vyhlásenými konšpirátormi a neonacistami (Danny Kollár a iní), podieľajú sa na mediálnej „očiste“ politikov krajnej pravice (Republika) a tvoria politické statusy, ktorých obsah je ovplyvnený latentným antisemitizmom.
Nenaplnené očakávania progresívnej ľavice
V polovici septembra 2016 ohlasoval Ivan Štefunko založenie Progresívneho Slovenska. Think-tanku, ktorý mal posunúť „Slovensko vpred“, a ktorý sa neskôr transformoval do politickej strany. Štefunko, ktorý je dodnes považovaný za ľavičiara, človeka inklinujúceho k ľavicovým témam a politikám, sa vtedy vyjadril, že PS je projektom, ktorý ideovo nadväzuje na prácu a myšlienky Martina Filka. Michal Havran, intelektuál a publicista, sa o Filkovi vyjadril, že bol „jedným z najschopnejších ľudí, akého som poznal. Slovenská progresívna ľavica, talentovaná, európska, kultivovaná, vzdelaná, stratila jedného zo svojich najvýraznejších predstaviteľov.“
Progresívne Slovensko mohlo byť projektom, ktorý dá Slovensku nádej, že u nás môže vzniknúť progresívna ľavicová, európska a kultivovaná politická strana. Žiaľ, nestalo sa. Slovenskí „progresívci“ sa pred voľbami do EP (2019) a v koalícii so Spolu-OD (2020) ideologicky posunuli k liberalizmu, respektíve sociálnemu liberalizmu. Nenaplnené očakávania progresívnych ľavičiarov na Slovensku ich nútia voliť menšie zlo. Odkaz jedného z nich tak čiastočne zapadá prachom. To už je však iný príbeh.
Navzdory tomu pred voľbami 2023 by stúpenci ľavice mali mať na pamäti, že tí, ktorí sa pod rúškom ochrany tradície snažia zachovávať spoločenské nerovnosti, nie sú sociálnou demokraciou dneška, ale národnými socialistami (prípadne fašistami) minulosti.