Tábor „harabinovcov“
Podľa preferovaných hodnôt môžme skonštruovať jednotlivé tábory. Na jednom konci sú to voliči okolo Kotlebu, Uhríkovej Republiky a SNS. Sú to tradiční nacionalisti na slovenskí spôsob: vymýšľajúci návrat k zašlej sláve (ktorá tu v realite nikdy nebola). Ich národniarstvo má hlinkovský charakter: je o zachovaní akýchsi tradičných hodnôt viazaných na politický katolicizmus. Iba pripomínam, že známe hlinkovské maďarónstvo bolo založená na odmietaní vzťahu s Čechmi preto, že ich Hlinka pokladal za nábožensky (rozumej katolícky) vlažných. S tým sa snúbi ilúzia o možnosti akejsi slovenskej rýdzosti, teda ideálu národných hodnôt, ktoré nie sú dotknuté ničím cudzím, rozkladajúcim našu „slovenskosť“.
Keďže takáto „slovenskosť“ neexistuje, tak ju treba konštruovať, a to bojom proti „Západu“, jeho liberálnej skazenosti a individualizmu či materiálnemu egoizmu; proti migrantom, „cudzákom“, ktorí by nám tú našu (vymyslenú) idylu zničili; no a proti Bruselu, ktorý nám vlastne tieto „cudzie“ hodnoty nanucuje. No a keď už vieme, kto je nepriateľ, začne sa vkladať nádej do toho najväčšieho bojovníka proti Západu, jeho rozkladnému pôsobeniu – nuž a kto iný ako putinovské Rusko by mohlo byť tým vzorom najvzorovatejším.
A máme naporúdzi aj taký menší vzor, suseda Viktora Orbána, ten aspoň kladie odpor tomu Bruselu. (Že to všetko robí preto, aby sa aj jemu naskytla taká príležitosť uchmatnúť si niečo z Ukrajiny, zo Slovenska či z Rumunska, práve tak, ako si Putin niečo uchmatol z Moldavska, z Gruzínska a pokúša sa z Ukrajiny). Toto je tábor, ktorý synteticky nazývam „harabinovci“.
A veru nech si nerobia ilúzie zasa tí (početní novinári, politici aj politológovia), čo konštruujú akýsi tábor „demokratov“: teda nech si nerobia ilúzie, že k táboru „harabinovcov“ nepatrí aj KDH, OĽaNO a Sme rodina. Veru patria. Ak niekto naletí na ich „prozápadnú“ orientáciu, robí chybu: lebo KDH denne dokazuje, že je neoľudácke, ideovo nadviazané na ultrakonzervatívne prúdy tak v Európe, ako aj v USA a paradoxne väčšina týchto prúdov je nadviazaná na putinovské Rusko, lebo Putinov národný konzervativizmus je pre ne vzorom a posilou.
KDH nikdy ani len náznakom neprejavilo záujem o moderné kresťanskodemokratické hnutia, ktorých dôraz je na demokracii a občianskych slobodách (vrátane rovnakých práv pre LGBTI+ ľudí…). OĽaNO je od založenia znôškou a zmesou ukltrakonzervatívnych katolíkov, ktorých jediným cieľom je zakázať potraty, obmedzovať práva kohokoľvek, kto sa nedrží ich katolibanskej ideológie. V Sme rodina je to rovnaké.
Progresívci
Na opačnom konci tróni Progresívne Slovensko. Strana, ktorá má moderný program, v plnej miere liberálny, neviazaný na žiadnu ideológiu „osobitnej cesty“. Naopak, pokladá európsku integráciu za životný, národný záujem Slovenska, chce pre občanov tie isté štandardy, ako majú mnohé iné európske krajiny a ktoré sú fixované aj v európskom práve, ktoré sme plne prijali. Navyše si plne osvojilo „zelenú“ agendu, nepochybne aj ako životný zmysel mladej generácie: generácie, ktorá viac-menej rezignovala na problémy ekonomickej rovnosti, boja za sociálnu spravodlivosť a za svoje životné krédo skôr pokladá „záchranu planéty“.
Podľa môjho skromného názoru sa čiastočne mýlia tí, ktorí k tejto strane priraďujú dvojča v podobe Sasky, naopak, Saska je stranou dogmatického neoliberalizmu, odmietajúceho akúkoľvek štátnu reguláciu vrátane tej environmentálnej. Musel som sa zasmiať, keď Václav Klaus poslal podporný list strane Smer, a nie Richardovi Sulíkovi: obaja totiž ešte prednedávnom chodili rečniť na podujatia nemeckej ultrakonzervatívnej strany AfD len preto, že je výrazne protieurópska.
Strany s rozkročenými nohami
A tak sa dostávame k Smeru. To, že Václav Klaus poslal podporný list práve Robertovi Ficovi, svedčí o všetkom: vidí v ňom nádej na vytvorenie protibruselskej osi posilnením Orbána a Kaczynského prípadnou vládou Smeru. Áno, Smer je nepochybne jednou nohou medzi „harabinovcami“, ale druhú sa pokúša zafixovať aj medzi tzv. kritickými podporovateľmi EÚ. Otvorená proputinovská politika Smeru však robí túto druhú „nohu“ nedôveryhodnou, a je len naivitou veľkej časti voličstva, ktorému „lojalita“ k Bruselu dvíha žlč, ale kolenačková politika voči Moskve je priam vítaná ováciami (ako na manifestácii vo Zvolene).
To, že Václav Klaus poslal podporný list práve Robertovi Ficovi, svedčí o všetkom: vidí v ňom nádej na vytvorenie protibruselskej osi posilnením Orbána a Kaczynského prípadnou vládou Smeru.
A presne v opačnom garde pôsobí Hlas-SD: Pellegrini sa vznáša ako „duch nad vodami“, ukazuje pokoj, zjednocuje národ, dáva mu víziu modernej budúcnosti, a to práve tej európskej, ba aj nádej akéhosi skokového povznesenia – a jemu osobne sa to aj darí. Ale vzápätí zaznie disharmonická tónina z úst spolustranníkov, ktorí by radi prijali tú ficovskú rétoriku, zaostalé, nepresvedčivé „chlapské“ gestá smerujúce zasa skôr do tábora „harabinovcov“. Pellegrinimu však neposiela podporné listy Václav Klaus, ale nemeckí sociálni demokrati, a to je rozdiel! Jeho heslo „silný štát“ je len volebnou metaforou európskeho sociálneho štátu.
No a úplne na margo: občianski, demokratickí pravičiari sú v týchto voľbách úplne marginalizovanou skupinou. Nenašli si v tomto rozložení síl svoje miesto – pekne to vidíme na živorení s takou slávou ohlasovaného projektu Mikuláša Dzurindu rovnako ako v krachovaní projektu Demokratov napriek tomu, že sa jeho tvorca Eduard Heger ako zázrakom oslobodil aj spod vlády Ducha Svätého… Nuž fakt, tá dnešná politická ponuka musí byť pre premýšľajúceho voliča rébusom.