Začlenenie separatistického Karabachu čiže Čiernej záhrady, prakticky nikým neuznanej horskej entity, satelitu Arménska, znamená na prvom mieste plné obnovenie azerbajdžanskej štátnej autority nad separatistickým územím. Predovšetkým ale tiež ďalšie etnické čistenie, pochody utečencov a v neposlednom rade dosť možno aj ničenia starobylých kresťanských pamiatok svetového významu. V našich časoch skoro bežná vec, rovnako ako dvojakosť medzinárodných reakcií na takéto udalosti. Podľa toho, ako sa čo (ne)hodí.
V prípade ozbrojenej akcie Azerbajdžanu, teda „klienta“ významného člena NATO, Tureckej republiky, je zrejmé faktické mlčanie inokedy toľko hodnotového Západu. Obmedzil sa opäť nanajvýš na bezzubé proklamácie – nadväzujúce na údajné mierové aktivity „medzinárodného spoločenstva“ v priebehu predchádzajúcej šesťtýždňovej vojny o Karabach v roku 2020. To je postoj, ktorý zrejme neraz súvisí aj s rozsiahlymi peňažnými aktivitami bohatého diktátorského režimu azerbajdžanského prezidenta Ilhama Alijeva.
Rýchla porážka náhornokarabašských útvarov bola inak jednoduchá, rovnako ako nebol prekvapivý atak samotný. Predvídateľnú pesničku pri ňom pískali aj píšťalky propagandistov Baku, ktorí všetko pokryli univerzálnym spojením „protiteroristická operácia“. To nie je, samozrejme, nič iné ako jeden zo súčasných populárnych orwellizmov. Toľko používaných napríklad oboma stranami paralelne prebiehajúceho, bratovražedného (a súčasne zástupného) konfliktu na Ukrajine. Ten sa, mimochodom, zániku „pseudoštátu“ v Náhornom Karabachu dotýka viac, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať…
Najaktuálnejším výsledkom realpolitiky na Kaukaze sa stalo obetovanie doterajšieho arménskeho Náhorného Karabachu „vyšším záujmom“, a to najmä oveľa dôležitejšej hre o Ukrajinu. Obe entity sú nám nielen zemepisne blízkym príkladom bezohľadnosti či dvojakého metra (super)veľmocí.
Očakávateľnosť vyplývala najmä z výsledkov Azerbajdžancami dobre načasovanej druhej vojny o Karabach pred tromi rokmi, keď sa väčšina sveta zaoberala epidémiou covidu. Úspešný blitzkrieg, ku ktorému prispeli aj Turkami dovezení islamistickí veteráni zo Sýrie, bezmála eliminoval arménske územné zisky z predchádzajúcej vojny, začatej ešte v čase rozkladu ZSSR. Spojenie malého trojmiliónového Arménska so zvyškovým Karabachom sa v dôsledku neho neudržateľne zúžilo na neširoký „koridor života“, ktorý navyše čoskoro začali blokovať Azerbajdžanci.
Vysilená, samostatne neživotaschopná oblasť nemohla dlho odolávať a zostávajúce územie Republiky Arcach, respektíve Náhorná karabašská republika, ako sa entita oficiálne nazývala, spadlo Baku do lona. Stačilo len natiahnuť ruku. Na to, aby sa nikto cez onú pomyselnú ruku nedostal, poslúžilo nové vynikajúce načasovanie. Triumfu predchádzajúcej kampane totiž význačne napomohol fakt, že Moskva sa cítila znechutená snahami jerevanského premiéra Nikola Pašinjana rozšíriť väzby so Západom, a tak cudzia moc poslúžila na potrestanie neposlušného spojenca. Aktuálna „blahovoľnosť“ Kremľa voči ďalšiemu agresívnemu postupu Baku je zas evidentne previazaná hlavne s vystupňovaním potreby embargom vysilenej Ruskej federácie udržiavať dobré vzťahy ako s Azerbajdžancami, ako aj s ich tureckými ochrancami.
Pripomeňme, že maloázijský prezident len pred niekoľkými týždňami navštívil kremeľského kolegu, pričom po vrcholnej schôdzke predniesol ohľadom geopolitických záujmov Ruska dosť chápavých slov… Všetky tri krajiny spolu dlhodobo pestujú veľmi solídne obchodné vzťahy, a nie je ani žiadnym tajomstvom, že Ankara nakupuje v Donbase alebo že časť uhlíkových palív, ktoré EÚ poskytuje Azerbajdžanská republika, sú v skutočnosti len reexportované suroviny z ruských zdrojov.
Najaktuálnejším výsledkom realpolitiky na Kaukaze sa stalo obetovanie doterajšieho arménskeho Náhorného Karabachu „vyšším záujmom“, a to najmä oveľa dôležitejšej hre o Ukrajinu. Obe entity sú nám nielen zemepisne blízkym príkladom bezohľadnosti či dvojakého metra (super)veľmocí.