Giorgio Napolitano bol svedkom a aktívnym tvorcom talianskych dejín od druhej svetovej vojny po súčasnosť. Narodil sa v roku 1926 a bol aktívnym verejným činiteľom sedemdesiat rokov. Jeho politický život bol spojený s Komunistickou stranou Talianska, do ktorej vstúpil v roku 1945. Ako študent sa predtým nakrátko zapojil aj do činnosti Univerzitnej fašistickej skupiny. Pochádzal z meštianskej rodiny ako viacerí vedúci funkcionári tejto strany, ale talianski komunisti nekládli dôraz na triedny pôvod, skôr na ideovo-politickú pripravenosť. Čo potvrdil aj kresťanskodemokratický prezident Francesco Cossiga, ktorý priznal, že bol v príbuzenskom vzťahu s Enricom Berlinguerom, ale on pochádzal z tej proletárskej vetvy rodiny, zatiaľ čo generálny tajomník komunistickej strany z tej aristokratickej.
V roku 1956 sa vtedajší generálny tajomník strany Palmiro Togliatti pričinil o to, aby sa Napolitano spolu s ďalšími mladými straníkmi dostal do Ústredného výboru a vytvoril tak pestrejšiu názorovú platformu v tomto orgáne. Po zásahu sovietskych vojsk proti vzbúrencom v Maďarsku v tom istom roku Napolitano ešte odobril intervenciu ako záchranu pred kontrarevolúciou. Neskôr to označil za omyl a pri podobnom zásahu v roku 1968 v Československu už vstup vojsk Varšavskej zmluvy odsúdil a podporil obrodný proces Pražskej jari. Patril medzi tých, ktorí sa zaslúžili o zmenu línie talianskej komunistickej strany smerom k spolupráci s európskou sociálnou demokraciou. Sociálneho demokrata Willyho Brandta a jeho „Ostpolitik“ podporil aj sériou prednášok v rôznych inštitúciách medzinárodnej politiky v Nemecku a vo Veľkej Británii.
V roku 1978 sa stal prvým funkcionárom Komunistickej strany Talianska, ktorý dostal vízum do Spojených štátov amerických, čo bolo v tých časoch veľmi nezvyčajné. Zúčastnil sa na stretnutiach v Aspene a prednášku mal aj na Harvardovej univerzite. O niekoľko rokov neskôr už navštívil Spojené štáty oficiálne a absolvoval ďalšiu sériu prednášok na prestížnych univerzitách: Harvard, Yale, Berkeley, Johns Hopkins – SAIS. Henry Kissinger ho označil za svojho preferovaného komunistu.
V strane patril medzi zdržanlivých reformátorov, ktorí sa usilovali o spoluprácu s ostatnými ľavicovými stranami, predovšetkým so socialistami. Nádej na spoluprácu so socialistami sa definitívne rozplynula v roku 1992, keď sa naplno rozbehlo vyšetrovanie talianskej prokuratúry známe ako operácia „Čisté ruky“, ktoré odhalilo rozvetvenú sieť korupcie v politickom systéme a viedlo k zániku vládnych strán socialistov a kresťanských demokratov. Napolitano bol vtedy predsedom poslaneckej snemovne a vyšetrovanie socialistov podporil.
Pre zvrchovanú obranu demokratických inštitúcií až za hranice prezidentských právomocí ho New York Times nazval kráľom Giorgiom. Medzinárodné inštitúcie však vnímali Napolitana ako garanta stabilizácie talianskeho politického života a o roku 2013 sa hovorilo ako o roku Giorgia Napolitana.
V roku 2006 ho zvolili ako prvého bývalého komunistu za prezidenta republiky. Aj v tejto funkcii sa presvedčil, že mal pravdu, keď povedal, že najslabšou stránkou Talianska je nestabilita jeho politického systému. V roku 2011 stratila podporu v parlamente vláda Silvia Berlusconiho a Taliansko čelilo špekulatívnym útokom na jeho finančný systém. Napolitano trval na dodržiavaní ústavných postupov, ale žiadal Berlusconiho, aby podal demisiu až po prijatí zákona o štátnom rozpočte. Následne vymenoval do tejto funkcie bývalého eurokomisára, liberálneho ekonóma Maria Montiho. Ten robil opatrenia v súlade so svojou neoliberálnou orientáciou, čo sa nestretlo vždy s pochopením. Práve pre rázne presadzovanie Montiho kandidatúry a zvrchovanú obranu demokratických inštitúcií až za hranice prezidentských právomocí ho denník New York Times nazval kráľom Giorgiom. Medzinárodné inštitúcie však vnímali Napolitana ako garanta stabilizácie talianskeho politického života a o roku 2013 sa hovorilo ako o roku Giorgia Napolitana.
V roku 2013 sa taliansky politický systém znovu zasekol a všeobecne prevládol názor, že dobrým riešením bude znovu zvoliť Giorgia Napolitana za prezidenta republiky. Neskôr sa priznal, že to bolo proti jeho vôli, ale ako zodpovedný verejný činiteľ chcel pomôcť zachovať kontinuitu ústavných inštitúcií. Na začiatku roku 2015 sa však funkcie vzdal, aby ju odovzdal do rúk Sergia Mattarellu. Keby zostal v úrade, na konci svojho funkčného obdobia by mal takmer 95 rokov.
Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová nazvala Napolitana veľkým talianskym štátnikom s európskym srdcom, prezident Sergio Mattarella o ňom hovoril ako o protagonistovi spoločenského rozvoja, mieru a pokroku v Taliansku a v Európe a pápež František potvrdil, že Napolitano sa vždy usiloval o spoločenské blaho.