Iste, v Poľsku je pred voľbami, a tak každá téma je nielen citlivá, ale aj dobre politicky využiteľná. Ako napríklad migranti u nás doma: jedni môžu na nich demonštrovať svoju rozhodnosť, ako by to šmahom ruky vyriešili; a iní zasa tvrdia, že je to Orbánova pomoc Ficovi, ako sa vo voľbách ukázať v dobrom svetle ochrancu vystrašených Slovákov. A tak sa aj vládnuca poľská strana Právo a spravodlivosť (PiS) chopila vítanej možnosti ukázať sa ako neochvejná ochrankyňa práv domácich poľnohospodárov – a to tak voči „nevďačným“ Ukrajincom, ako aj voči Bruselu.
Aj u nás doma vyvolalo ukrajinské odhodlanie súdiť sa na pôde Svetovej obchodnej organizácie (WTO) prekvapenie, zdesenie a nevôľu. Samozrejme, celý problém je predmetom pozornosti širšej verejnosti a médií len z dvoch dôvodov. Po prvé preto, že ide o Ukrajinu, ktorá čelí ruskej vojnovej agresii, no a v tomto konflikte je časť verejnosti proti Ukrajine. Tá si vraj za ruský útok môže sama: či už politikou voči ruskej menšine, alebo prítulnosťou k Západu. Čo je v očiach antiamerikanistov alebo obdivovateľov „stratéga“ Putina neodpustiteľná zrada.
A po druhé preto, že tá istá množina verejnosti vidí konflikt ako vítaný odpor národných vlád voči Bruselu: nech by už Brusel rozhodol akokoľvek, táto skupina zaprisahaných „národných suverenistov“ podporí čokoľvek, čo je protibruselské… Pritom za iných okolností by problém obilia a potravinárskych produktov bol okrajovou záležitosťou, spory a žaloby na pôde WTO sú dennou rutinou medzi stovkou štátov s tisíckami prípadov. Iste, my nie sme na tieto spory zvyknutí, lebo ich rieši práve Brusel, obchodná politika je prevažne spoločná, a tak kompetencie sú v rukách inštitúcií EÚ.
Poľský nacionalizmus
No v pozadí je ešte iný problém ako rusko-ukrajinská vojna. A to je nárast nacionalizmu, ktorý má viacero podôb a je veľmi markantný práve v Poľsku: chce totiž hrať úlohu regionálneho hegemóna, spasiteľa európskej kresťanskej tradície (rozumej katolíckej) a akejsi veľmoci v EÚ popri Nemecku a Francúzsku. Aby si takúto pozíciu mohli Poliaci vybudovať, usilujú sa už desaťročia o špecifické vzťahy s USA. Poľská vláda pred krátkym časom požiadala USA o rozmiestnenie vojsk na svojom území a zriadenie základne (ktorú by platili Poliaci až do výšky dvoch miliárd dolárov…).
Poľský pokus o geopolitiku vytvorením osobitých vzťahov s USA je myslený ako zbraň proti hodnotám EÚ a, samozrejme, následný pokus o soft hegemóniu v strednej Európe. Kaczynského Poľsko sa zásadne nestotožňuje s hodnotami EÚ, s hodnotami vpísanými do všetkých zmlúv od Rady Európy cez Kodanské kritéria po Lisabonskú zmluvu… Je to pokus o klerikalizáciu poľského štátu. A Kaczynski vie, že sa nepodarí, lebo je tu ten korekčný mechanizmus, čo niektorí pejoratívne volajú „bruselskou byrokraciou”. Kaczynski nemá takú väčšinu, aby sa mu podarilo vytrhnúť Poľsko zo základného hodnotového poľa europeanizmu.
Poľsko chce hrať úlohu spasiteľa európskej kresťanskej tradície. Poľský pokus o geopolitiku vytvorením osobitých vzťahov s USA je myslený ako zbraň proti hodnotám EÚ a, samozrejme, následný pokus o soft hegemóniu v strednej Európe.
Kaczynski a jeho radikáli si to uvedomujú, ale zďaleka neskladajú zbrane. V EÚ zostať chcú, ale v zosilnenej pozícii a s výhradami a výnimkami. O takúto stratégiu sa usilovali vždy aj britskí nacionalisti, orbánovskí novokresťanskí spasitelia, českí klausovci a množstvo ďalších národnokonzervatívnych strán naprieč EÚ.
Vcelku presvedčivým dôkazom o pevnosti inštitúcií EÚ je však vláda talianskej premiérky Meloniovej, ktorá voľby vyhrala programom veľmi podobným našej Republike (aj s jej fašistickým pôvodom) a dnes úzko a konštruktívne spolupracuje s orgánmi únie. Som presvedčený, že taký istý osud čaká „odbojnú“ politiku Orbána a Kaczynského, ktorá je založená na kombinácii utopických „kresťanských“ misií a prázdnej demagógie proti Bruselu: lebo väčšina občanov dá napriek občasným nezhodám napokon prednosť radšej Bruselu ako avantúram s Putinom či Trumpom.
Ukrajinský nacionalizmus a EÚ
No a pokiaľ ide o Ukrajinu, samozrejme, netreba mať ilúzie. Aj tam nepochybne kvitol nacionalizmus, aj keď jeho extrémne formy sa podarilo potlačiť. Ale je zrejmé, že vojna s Ruskom posilnila jeho zdroje a dnes ho priamo nevidíme hlavne preto, že je prekrytý obranou vlastnej suverenity proti cudzej vojenskej agresií. Nezabúdajme, že živnou pôdou ukrajinského nacionalizmu aj do budúcnosti bude práve idea a oduševnenie, že my Ukrajinci dnes bojujeme a prelievame krv nielen za seba, ale za slobodu Európy a za demokraciu, toto presvedčenie sa stane vnútorným naratívom ukrajinskej národnej identity.
Preto podporujem vstup Ukrajiny do EÚ aj ja. Pretože len v tomto súštátí táto hrdosť nebude môcť prerásť do deštruktívneho nacionalizmu. EÚ môže totiž fungovať len tak, že akýkoľvek nacionalizmus neutralizuje. Keď dokázala ten nemecký, taliansky či ten degaulleovský, dokáže aj ten ukrajinský: v prospech Ukrajiny samotnej.