Beznádej. Referenčný jav súčasnosti je sprevádzaný silným pocitom rozdelenia. Konflikty. Strach. Krízy. Všetky determinujú medziľudské vzťahy a posilňujú pocit odcudzenia. Je zrejmé, že majú vplyv aj na voličské správanie. Spoločnosť je dlhodobo polarizovaná. „My“ verzus „oni“. Všetci potrebujú zachrániť. Všetci chcú zachraňovať. Toto nie je iba odraz dneška. Od vzniku Slovenskej republiky je náš stranícky systém striktne polarizovaný.
Tento fakt ovplyvňuje skoro všetky roviny politík a tiež medziľudské vzťahy. Za ostatné tri roky k tomu prispeli štiepenia spoločnosti, ktoré vyvolali pandemická kríza, postcovidová inflácia, energetická kríza a vojna na Ukrajine. Nehovoriac o krízach, ktoré sprevádzali pád vlády Eduarda Hegera a hobbesovská realita súboja všetkých proti všetkým, ktorá sa ťahala celou volebnou kampaňou.
Antagonizmus v spoločnosti sa prehlbuje aj z toho dôvodu, že ho využívajú politické strany (a politické a spoločenské elity) na to, aby získali moc. Posilňujú ho tiež dezinformácie a propaganda našich nepriateľov, ktorí nás chcú za každú cenu rozdeliť a oslabiť.
Každá nová vláda chce niečo zmeniť. K tejto nevyhnutnosti by sme však nemali pristupovať s prehnanou dávkou fatalizmu. Nič ešte nie je rozhodnuté. Politika je umením (ne)možného a povolebné politické hry sa len začínajú rozohrávať.
„Problém nie je vo faktoch, tie už sú jasné, ale v tom, že sa nám nechce vykročiť z roly obete. ˈO nás bez násˈ. To je strašne jednoduché." Týmito slovami opisuje Petr Pithart postoj českej spoločnosti k mníchovskej zrade z roku 1938. Táto epizóda dejín sa však bytostne týka aj nás. Neprekvapí, že podobný syndróm obete, „odsúdenej“ na to, aby ju niekto permanentne zrádzal, aby za ňu niekto nonstop rozhodoval, je príznačný aj pre nás. Radi sme obeťami. Radi pripúšťame, že nejakí „oni“ o nás už dávno rozhodli. Radi si maľujeme apokalyptické scenáre budúcnosti. Radi veríme konšpiráciám. Je to také pohodlné, veď nás to zbavuje zodpovednosti.
Parlamentné voľby dopadli lepšie, ako mohli. Lepšie, než ich možný výsledok vykresľovali tí, ktorí si balili kufre a tvrdili, že v nedeľu už slnko nevyjde. Vyšlo a ukazuje nám možnosti potenciálne lepšej budúcnosti. Voliči krajnej pravice uverili – na úkor v Bruseli pôsobiaceho lídra Republiky – „skúsenému Robertovi“. Vyzerá to tak, že v parlamente je výrazne menej extrémistov a antisystému šíriacemu dezinformácie.
Na druhej strane sa posilnili strany, ktoré nespochybňujú prozápadnú, európsku a atlantickú budúcnosť Slovenska. Dokonca existuje šanca, že by – navzdory faktu, že Robert Fico po piaty raz vyhral voľby – vznikla vláda bez Smeru a bývalých kandidátov kotlebovcov, ktorí uspeli na úkor členov SNS.
Samozrejme, nebude to jednoduché. Od víťaza môžeme očakávať presne to, čo sme mohli vidieť v jeho správaní a komunikácii počas kampane a počas ostatných dvoch rokov. Urobí všetko pre to, aby výhru vo voľbách premenil na vytvorenie vlády, v ktorej budú rozhodujúcou silou. Oproti konkurencii má Smer výhodu, že môžu vytvoriť vládu iba s dvomi koaličnými partnermi, z nich jeden sa im „ponúka“ v podstate zadarmo (Andrej Danko). Druhý však môže byť veľmi drahou nevestou (Hlas – SD). Či sa tak stane, ukážu najbližšie dni rokovaní.
Jedno je isté, voľby prinášajú zmenu. Treba s ňou rátať, aby sme v konečnom dôsledku neboli prekvapení. Každá nová vláda chce niečo zmeniť. K tejto nevyhnutnosti by sme však nemali pristupovať s prehnanou dávkou fatalizmu. Nič ešte nie je rozhodnuté. Politika je umením (ne)možného a povolebné politické hry sa len začínajú rozohrávať.
Šanca ne lepšiu budúcnosť Slovenska stále žije. Môžeme ju vidieť, ak sa nebudeme opúšťať. Ak si nezvolíme pohodlnejšiu cestu. Cestu obete. Stačí preto urobiť nevyhnutné. Nechať politikov, aby robili politiku. Veď o tom je systém zastupiteľskej demokracie. Preto sme si ich v sobotných voľbách zvolili.