Tu sú tri provokujúce z nich: pracovníci na Slovensku odpracujú podstatne viac hodín ako ich kolegovia vo vyspelejších ekonomikách; produktivita práce u nás nedobieha tú špičkovú; a na včasné hasenie požiaru vo verejných financiách tu máme pestré úsporné menu a treba si z neho povyberať. Na prvý pohľad by sa zdalo, že tieto tri informácie spája iba ich horká príchuť. Pritom sú však prepletené, ako v ekonómii skoro všetko.
Naši ľudia nepracujú ani málo, ani slabo. Tak prečo je to s produktivitou biedne?
Priemerný pracovník nášho hospodárstva odpracoval v prvom polroku 2023 približne 820 pracovných hodín. V Nemecku (ktoré tu bude figurovať ako vzor európskej vyspelej ekonomiky) to bolo 675, teda o 145 hodín za polrok menej. Pri spätnom pohľade na uplynulé roky sa to potvrdzuje: pracovník u nás odrobí mesačne asi o 23 hodín viac ako jeho nemecký kolega. Náš pracovník teda nerobí málo, naopak. Jeho produktivita práce (teda pridaná hodnota vytvorená jedným pracovníkom) je však iba na úrovni 52–55 % tej nemeckej, v závislosti od spôsobu merania. A čo je horšie, rovnako to bolo v rokoch 2022 a 2021.
Nemeckú produktivitu skrátka už zase nedobiehame. Kedysi sme ju dobiehali, posledných približne desať rokov s tým máme opakovane problém. A to je veľmi zlá správa z hľadiska zbližovania životných úrovní. Je bežné, že v menej vyspelých ekonomikách sa pracuje viac hodín ako v tých najvyspelejších. Práve týmto sa zmierňuje hendikep tých menej vyspelých. Na príklade Slovenska: takzvaná hodinová produktivita (hodnota vytvorená jedným pracovníkom za jednu hodinu) je iba na úrovni 43 % nemeckej úrovne. Keby pracovník v SR odpracoval „iba“ toľko hodín ako ten nemecký, tak aj jeho osobná produktivita (nie hodinová, ale produktivita osoby) by bola na úrovni 43 % nemeckého kolegu.
Tým, že náš pracujúci odrobí v priemere viac hodín ako jeho nemecký kolega, prekoná časť tohto hendikepu a dostane sa na úroveň 55 %. Tým sa trochu zmierňuje aj zaostávanie úrovne našej ekonomiky, aj zaostávanie v mzdovej úrovni. Skrátka, krajiny s nízkou hodinovou produktivitou zvyknú časť tohto zaostávania prekonať nasadením väčšieho počtu pracovných hodín. Ale to ide len v obmedzenej miere, samozrejme.
Nemeckú produktivitu skrátka už zase nedobiehame. Kedysi sme ju dobiehali, posledných približne desať rokov s tým máme opakovane problém. A to je veľmi zlá správa z hľadiska zbližovania životných úrovní.
A tým sa dostávame k otázke, prečo nedobiehame vyspelé ekonomiky v tej hodinovej produktivite? Ani to nie je tým, že by pracovník v Nemecku pracoval dvojnásobným tempom. Skôr je to tým, že robí iné činnosti a na inom výrobku. Nerobí fyzicky viac, ale robí činnosti, ktoré sú vyššie oceňované, majú vyššiu hodnotu. Napríklad robí na produkcii drahšieho tovaru, robí zložitejšie úkony s drahšou a vyspelejšou technológiou. Iste, nie každý, ale priemerne.
Existujú rady na vylepšenie hybných síl produktivity, ktoré už niekedy znejú ako klišé (ale pritom nie sú nesprávne, len sa o nich dlho hovorí bez realizácie). Takými sú vyššie výdavky na výskum a vývoj, podpora inovácií alebo investície do nových technológií. K týmto zdanlivo ošúchaným radám treba dodať, že nie všetky tieto lieky fungujú automaticky. Samotné výsledky výskumu, vývoja a technologického pokroku neprinesú efekt, ak nimi nenainfikujete produkciu.
K tomu malé porovnanie: vo vybavenosti priemerného nemeckého pracovníka (v jeho vybavenosti strojmi, nástrojmi, počítačmi, ďalším firemným majetkom) sú aj poznatky výskumu a vývoja v hodnote 23 941 eur (rok 2021). Pracovník u nás je vybavený takýmito pre produktivitu veľmi dôležitými aktívami vo výške 2 609 eur.
Zjavne sa teda výsledky intelektuálnej činnosti nedostatočne dostávajú do produkčného procesu. Treba k tomu toho firemného stratéga, ktorý vie „vpichnúť“ do svetových produkčných reťazcov firmu s takými úkonmi, ktoré vedia tieto poznatky vedy, nové technológie a inovácie aj využiť. A sme pri tom, že na vyššiu produktivitu netreba super rýchleho pracovníka, ale skôr inú povahu jeho činnosti.
Sekeru radšej nie, prosím!
Ani ekonomická top téma týchto dní, konsolidačné menu vlády odborníkov, by nebola taká horúca, keby tu nebol už chronický problém s produktivitou. Nízka produktivita znamená permanentne nedostatočnú tvorbu zdrojov na pokrývanie potrieb spoločnosti. To spolu s dlhodobo expanzívnymi chúťkami politikov a pravidelnými rozpočtovými úletmi (pri krízach, šokoch či vlnách vystupňovanej „štedrosti“ politikov) znamená potrebu bolestivej konsolidácie, úspor, škrtania.
A čím dramatickejšie a necitlivejšie je škrtanie, tým výraznejšie môže byť aj oslabenie rastu ekonomiky a umŕtvenie rozvíjania produktivity.
Premiér Ľudovít Ódor pri predstavovaní skladačky úsporných opatrení spomenul rozdiel medzi rezaním skalpelom teraz a rúbaním sekerou neskôr. Tá sekera neznamená len krutý okamžitý sociálny dosah, je tam riziko (takmer istota) poškodenia aj toho, čo oslabiť nechceme: v tomto prípade hybné sily produktivity. Aj preto radšej ten skalpel.
