Poprední západní politici unisono bránia neodňateľné právo Izraela na odvetu, akoby Tel Aviv nečelil útoku domorodej islamskej gerily operujúcej z najväčšieho väzenia na svete pod šírym nebom v Gaze. Koniec koncov Izrael utláča obyvateľov obliehaného pásma už celé dekády bez toho, aby dosiahol deklarovanú bezpečnosť svojho obyvateľstva, ako to teraz ilustruje blesková invázia militantov z Hamasu do Izraela.
Podľa OSN je Pásmo Gazy už niekoľko rokov neobývateľné: na území s rozlohou menšou, ako je Praha, sa tiesni 2,3 milióna ľudí; pitná voda je úplná vzácnosť, elektrina tiež, Gazu zaplavuje odpad a panuje tu obrovská nezamestnanosť – jedným slovom beznádej, ktorá je nesmierne plodnou pôdou pre vznik a rozmach násilného odporu proti bezpráviu.
Izrael periodicky podrobuje Pásmo Gazy „koseniu trávnika“, čo je eufemizmus pre vražedné vojenské zásahy izraelskej armády v Gaze, kde v priebehu uplynulých rokov zabil tisíce Palestínčanov vrátane veľkého počtu detí. Hoci sú straty medzi Izraelčanmi teraz bezprecedentné – dosahujú zatiaľ sedemsto obetí – Izrael v odvetných útokoch na Pásmo Gazy ako obvykle útočí na rozľahlé budovy, a to ako vždy úplne beztrestne.
Na Západnom brehu Jordánu v uplynulých dvoch rokoch okupačná izraelská armáda usmrtila stovky Palestínčanov, násilie ilegálnych osadníkov – mnohokrát za dohľadu vojakov – proti okupovanej populácii stúpa. Rozbroje páchané osadníkmi sa tešia otvorenej podpore extrémistov z Netanjahuovej vlády. Pri mešite al-Aksá v okupovanom východnom Jeruzaleme – treťom najposvätnejšom mieste islamu – dochádza k systematickým provokáciám zo strany extrémistov v izraelskom vládnom establishmente i fanatických osadníkov. Násilnú a pomerne sofistikovanú akciu Hamasu je preto vhodné vnímať v celkovom kontexte.
Hamas sa svojím tvrdým úderom proti Izraelu očividne snaží zmariť uzavretie diskutovanej dohody medzi Izraelom a Saudskou Arábiou, ktorá by Rijádu poskytla väčšie bezpečnostné záruky a prístup k americkým jadrovým technológiám, čo by mohlo negatívne dopadnúť na rodiace sa diplomatické väzby medzi jednotlivými krajinami v rámci geopolitickej premeny Blízkeho východu. Hamasu sa zrejme podarilo uzavretiu dohody zabrániť, ako ukazujú rozhorčené reakcie Saudov na izraelskú odvetu proti Gaze.
Okupovaná populácia má – bez ohľadu na násilnosti Hamasu – právo na ozbrojený odpor proti okupačnej mašinérii a jej útlaku, ako nám názorne dokladá tragický ukrajinský príbeh.
Pre Palestínčanov vrátane hamasovských radikálov je diplomatické zbližovanie sa arabských krajín a Izraela v duchu Abrahámovských dohôd soľou v očiach, pretože ide o cielenú snahu Izraela a USA s konečnou platnosťou zašliapať palestínske práva na sebaurčenie do zeme. Západní jastrabi poukazujú na údajnú úlohu Teheránu v hamasovskom ťažení. Aj keď Iránu vypuknutie nového kola násilností v Izraeli a Palestíne dozaista hrá do kariet, neexistujú dôkazy, že by vojenskú stratégiu teroristov z Hamasu akokoľvek inicioval a koordinoval. Do bojov sa však zapojila iránska proxy organizácia Hizballáh delostreleckou a riadenou paľbou z Libanonu na Izraelom okupované farmy Šibáa (Shebaa farms).
Okupovaná populácia má – bez ohľadu na násilnosti Hamasu – právo na ozbrojený odpor proti okupačnej mašinérii a jej útlaku, ako nám názorne dokladá tragický ukrajinský príbeh, keď na Západe panovalo nadšenie nad útokmi Molotovovými koktailmi proti ruským inváznym vojskám. Okupovaní Palestínčania sa podľa Washingtonu a Bruselu najskôr musia podrobiť násilnému apartheidu, pretože Izrael je náš cenný spojenec.
Oficiálne stanoviská predstaviteľov americkej vlády, EÚ, ako aj českých politikov jednoznačne dokazujú odhodlanie Západu do úmoru opakovať mantru o práve Izraela na obranu. Izrael však ako okupujúca mocnosť má predovšetkým povinnosť zaručiť okupovanej populácii dôstojné podmienky na životu, v skutočnosti robí pravý opak.
Lenže Izraelu prechádzajú aj ďalšie zločiny, napríklad vyzbrojovanie „strategického energetického partnera“ Európskej únie, diktatúry klanu Alijevovcov v Azerbajdžane. Svet sa nedávno stal svedkom násilného ukončenia storočnej prítomnosti Arménov v Náhornom Karabachu, keď 120 000 ľudí muselo pred azerbajdžanskými jednotkami utiecť do Arménska. Podľa agentúry AP Tel Aviv „ticho pomohol“ azerbajdžanskej vojenskej kampani pred dobytím Náhorného Karabachu zasielaním ťažkých zbraní. Izrael podobne ako EÚ považuje Azerbajdžan za strategického spojenca. Nie je bez zaujímavosti, že režim v Baku tiež vyzbrojoval významný člen NATO Turecko. Aj keď západní predstavitelia v zhode s hovoriacimi hlavami etnickú čistku spáchanú Alijevovým režimom v Náhornom Karabachu odsudzujú a z tragédie vypudených Arménov vinia Kremeľ, ide bezzubé proklamácie, najmä ak prihliadneme na ostrú a nekompromisnú reakciu EÚ a USA na ruskú inváziu.
Zjednodušene povedané: dvojaký meter zahraničnej politiky kolektívneho Západu voči krízam v Európe a na Blízkom východe je opäť úplne evidentný: niektorí môžu vzdorovať násilným okupáciám, zatiaľ čo iní musia zraziť podpätky a ticho trpieť.