Po pár dňoch sa mu podarilo presvedčiť Petra Pellegriniho, že nechce byť premiérom „vlády zmieru“, ale „vráti“ sa späť, odkiaľ vzišiel – do koalície s ním a s Andrejom Dankom. Desať dní od volieb podpísali memorandum o spolupráci, dva týždne od poverenia koaličnú zmluvu. Pred voľbami sa viedli diskusie o tom, ako zachrániť demokraciu, dnes však pokračuje súboj o charakter republiky.
V čase volebnej kampane, obzvlášť v kontexte jej eskalácie je prirodzené, že sa spoločnosť rozdelí na dva či viacero táborov, ktoré druhú stranu vnímajú ako isté zlo, ohrozujúce systém, budúcnosť. Emócie vyvolané kampaňou sa, pochopiteľne, prenášajú aj do povolebných rokovaní. Tie sa pretavia do podoby väčšiny, ktorá uchopí moc a bude sa snažiť cez rôzne politiky zmeniť smerovanie štátu. Nespokojnosť s výsledkom volieb by však nemala viesť k tomu, že sa pod rúškom ochrany demokracie, politickej kultúry alebo partikulárnych záujmom častí spoločnosti rozhodneme zmeniť charakter republiky. Vyvolané emócie by nemali viesť k tomu, že vo výsledku demokracii spôsobíme väčšie škody než vládna zostava, ktorú sformuje nová koalícia.
Spor o podobu vlády
Robert Fico už doručil zoznam ministrov a ministeriek prezidentke republiky. Zvyklosť, ktorá nemá oporu v ústave, no súčasne otvára priestor na ventilovanie emócií, ktoré spôsobili diskusie a špekulácie o tom, koho jednotlivé politické strany navrhli na posty ministeriek a ministrov. Kým nominácie Hlasu boli očakávané a napriek niekoľkým výhradám aj akceptovateľné aj tými, ktorí sa nestotožňujú s existujúcou koalíciou, mená, ktoré sa spomínajú v prípade Smeru (Robert Kaliňák ako potenciálny minister obrany) a najmä SNS (Rudolf Huliak, životné prostredie, a Martina Šimkovičová, kultúra) vyvolali oprávnený nesúhlas ba až odpor širokej verejnosti a dotknutých komunít.
Všetky tri mená – vrátane potenciálneho ministra športu Krišandu – sú dôkazom toho, že časť koalície to s „návratom do minulosti“ naozaj myslí vážne. A nielen to. Sú potvrdením toho, že SNS je vskutku strana (ne)odborníkov, nacionalistov a konšpirátorov. Napriek obavám o budúcnosť rezortov by nás toto nemalo vohnať do situácie, že sa budeme spolupodieľať na korózii charakteru parlamentnej republiky.
Kritici Smeru a SNS vyzývajú prezidentku Zuzanu Čaputovú, aby odmietla tieto nominácie a rázne vstúpila do sporu s Robertom Ficom a Andrejom Dankom. Argumentujú tým, že v tomto smere existuje precedens a v prospech tohto rozhodnutia hrá aj nie úplne jednoznačné znenie Ústavy SR. Odvolávajú sa na rozhodnutia Michala Kováča voči návrhom Vladimíra Mečiara alebo Andreja Kisku, ktorý údajne odmietol vymenovať za ministra Jozefa Ráža ml.
Je to práve parlament, ktorý má rozhodujúcu legitimitu a moc od občanov, a ktorého postavenie určuje charakter republiky. Ten by sa nemal meniť na základe nespokojnosti verejnosti a tlaku na prezidentku, aby prekročila svoje ústavné kompetencie. Pretože ak pristúpime na to, že zmena pravidiel je možná, keď nám tieto pravidlá nevyhovujú, môžeme vo výsledku nakoniec prehrať aj súboj o charakter a podobu našej demokracie.
Kým v prvom prípade k odmietnutiu došlo, druhý prebiehal len v rovine diskusie medzi potenciálnym premiérom Pellegrinim a prezidentom. Prvý prípad viedol k zmene ústavy – čl. 111 dnes jednoznačne hovorí, že „na návrh predsedu vlády prezident Slovenskej republiky vymenuje a odvolá ďalších členov vlády a poverí ich riadením ministerstiev“ – druhý prípad sa stal „precedensom“, ku ktorému sa utiekajú kritici aktuálnych nominácií, podporovaní názormi niektorých ústavných právnikov.
Objavujú sa dokonca názory, že by prezidentka nemusela vládu, s ktorej nominantmi má problém, vymenovať vôbec. V tomto prípade by však konanie prezidentky narazilo na ústavnú povinnosť, konkrétne na čl. 101 Ústavy, že prezident „svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov“. No kým v prípade (ne)vymenovania vlády panuje istá zhoda v tom, že by to bol krok za hranou ústavy, rozdielne sú pohľady na to, či prezidentka (ne)môže odmietnuť vymenovať konkrétneho ministra alebo ministerku.
Spor o charakter republiky
Nastáva situácia, v ktorej voči sebe stoja dva pohľady na postavenie prezidenta voči vláde a úlohy parlamentu, ktorú by mal zohrávať v systéme parlamentnej demokracie. Tí, ktorí „radia“ prezidentke, aby nevymenovala, navrhujú, aby uplatnila akúsi „výhradu vo svedomí“. V prípade, že je presvedčená o tom, že by sa vymenovanie ministra dostalo do rozporu s poslaním ministerstva, má právo zasiahnuť. Tí, ktorí sú presvedčení o tom, že zodpovednosť za vládu nesie na svojich pleciach predseda vlády, na základe jeho návrhu prezident „vymenuje a odvolá ďalších členov vlády“, konštatujú, že úlohou (alebo právom) prezidenta nie je podieľať sa na zostavovaní vlády, ale vymenovať tých, ktorých mu navrhne premiér. Kto potom nesie zodpovednosť za vládu?
V tomto smere Ústava SR hovorí jednoznačne: „Vláda je za výkon svojej funkcie zodpovedná Národnej rade Slovenskej republiky“. Je to predsa Národná rada, ktorá „volí“, kreuje, resp. v konečnom dôsledku schvaľuje nominácie jednotlivých členov a členiek vlády. Je to práve parlament, ktorý má rozhodujúcu legitimitu a moc od občanov, a ktorého postavenie určuje charakter republiky. Ten by sa nemal meniť na základe nespokojnosti verejnosti a tlaku na prezidentku, aby prekročila svoje ústavné kompetencie. Pretože ak pristúpime na to, že zmena pravidiel je možná, keď nám tieto pravidlá nevyhovujú, môžeme vo výsledku nakoniec prehrať aj súboj o charakter a podobu našej demokracie.