Dubček sa 17. novembra ako jediný z hlavných protagonistov neskorších manifestácií osobne zúčastnil na pochode študentov na Albertove. Z obavy, že vystúpi, ho príslušníci ŠtB zadržali. Bol vypočúvaný až do 21. hodiny. Bola to posledná akcia ŠtB proti nemu. Jej zásah však vôbec nebol nežný. V. Slavík v tejto súvislosti už v roku 1999 povedal: „Máme už desať rokov po novembri, ale kto či v ktorom dokumente či vystúpení sa zmieňuje o tom, že prvým zadržaným bezpečnosťou dňa 17. novembra v Prahe bol Alexander Dubček?“
Dubček bol ten, čo zásadným spôsobom podľa jedného zo zakladateľov VPN pomohol 23. novembra na Námestí SNP dosiahnuť psychologický zlom v spoločnosti. Jeho prvé veľké verejné vystúpenie Martin Bútora nazval politicky najväčšou bombou. To, „čo sa odohralo s Alexandrom Dubčekom zostúpeným priamo z nebies, z nebytia, pretože ten človek dvadsať rokov neexistoval“, líder VPN komentoval ako odkliatie, ako vyslobodenie sa zo strachu. Dubčekova prítomnosť mala podľa Bútoru „preukázať, že Verejnosť proti násiliu nespochybniteľným spôsobom koordinuje všetky významné politické zložky opozície. Chceli sme dať najavo vedeniu strany, ktoré ešte deň predtým hovorilo so zástupcami študentov arogantným tónom, že má proti sebe zjednotenú opozíciu. My sme len potrebovali dať dostatočne jasný signál, akú cenu bude treba zaplatiť za eventuálny násilný zásah.“
Inak povedané, vystúpenia Alexandra Dubčeka na Námestí SNP a následne aj v Prahe mali pre úspech VPN, ale aj OF, pre zvýšenie nátlaku na vedenie KSS i KSČ, podstatný a nezameniteľný význam. Dubček bol mobilizačnou silou. Pomáhal plniť námestia. Reprezentoval spojenie dvoch základných zložiek opozície. Na jednej strane to boli na ľudských právach obmedzované a šikanované státisíce z KSČ vylúčených reformných komunistov a ich príbuzných. Na druhej strane disidenti združení v Charte 77 a občianske hnutie, ktoré sa okolo nich a okolo VPN formovalo. To sa neskôr prejavilo v symbolickej a štátno-mocenskej rovine tým, že Dubček sa stal predsedom Federálneho zhromaždenia a Havel prezidentom.
Dubčekova pozitívna a kľúčová rola v novembri 1989 sa v rôznych diskusiách spomína spravidla iba okrajovo, ak vôbec. Pozornosť venovaná Dubčekovej osobnosti sa sústreďuje dominantne na jeho hriechy bezprostredne po sovietskej okupácii.
Dubček hneď v prvom vystúpení formuloval dôležité posolstvo: „Pri tomto ľudovom, občianskom hnutí je potrebné chrániť vaše rady pred extrémnymi heslami, tendenciami, ktoré by mohli viesť ku konfrontačným stretom“. Zdôraznil, že „nič horšie by sa nemohlo stať pre novú obrodu“. Apel na pokoj a umiernenosť urobil Dubček napriek tomu, že bol najstráženejším politickým nepriateľom normalizačného režimu a najsilnejším symbolom ľudského a politického ponižovania množstva ľudí a že mohol túžiť po revanši. Dubček sa tak vzhľadom na svoj veľký emocionálny vplyv stal jedným z garantov „nežného“ charakteru revolúcie. Jeho odmietanie jakobínskych a revanšistických tendencií patrilo k rozhodujúcim faktorom hladkého odovzdania moci.
Vďaka tomu všetkému bol Dubček nezastupiteľným aktérom Novembra. A to aj napriek tomu, že v roku 1968 pod brutálnym sovietskym nátlakom spolu s ďalšími členmi vedenia KSČ a štátu (s výnimkou F. Kriegla) podpísal Moskovský protokol, že v roku 1969 pod nátlakom podpísal tzv. obuškový zákon a že po odstavení z funkcií súhlasil s vyslaním za veľvyslanca do Turecka. V novembri 1989 to davom zhromaždeným na námestiach ani lídrom revolúcie evidentne neprekážalo. Dubček bol spontánne prijímaný ako zosobnenie nádeje na lepšiu, slobodnejšiu a demokratickejšiu spoločnosť a ako martýr vzdorujúci režimu a nezdávajúci sa svojho humanistického presvedčenia.
Lídri revolúcie nemohli ignorovať Dubčekovu, ako sa na jeseň 1989 vyjadril Ján Budaj, „politickú mohutnosť“. Radi ho využili ako mobilizačnú silu, ako nositeľa politického konsenzu i ako politického ťahúňa v parlamentných voľbách 1990 po tom, čo sa VPN v marci dostala na prah zvoliteľnosti. Dubček získal vo voľbách do Snemovne národov FZ v Západoslovenskom kraji 92,32 % preferenčných hlasov, druhý kandidujúci za ním iba 20,48 %.
Jeho spomenuté tri omyly, ktoré trpko oľutoval a sužoval sa nimi do konca jeho tragicky ukončeného života, však prekážajú aj viac ako 30 rokov po revolúcii. Dubčekova pozitívna a kľúčová rola v novembri 1989 sa v rôznych reláciách a diskusiách spomína spravidla iba okrajovo, ak vôbec. Pozornosť venovaná Dubčekovej osobnosti sa sústreďuje dominantne na jeho hriechy bezprostredne po sovietskej okupácii.
Niekedy je to až akési tiché prepisovanie dejín. Taká veľká historická udalosť, akou je novembrová revolúcia, však nepotrebuje na potvrdenie svojho významu a významu jej lídrov, aby sa po 34 rokoch zamlčiavali aktivity A. Dubčeka ako jedného z jej najvýznamnejších aktérov, alebo aby sa odsúvali kamsi do úzadia.