Medzi návrhmi úradníckej vlády Ľudovíta Ódora ako zvýšiť HDP a znížiť deficit štátu sa o. i. uvádzala aj možnosť zrušiť dva dni pracovného pokoja. Takéto úvahy nie sú zďaleka nové. Pripomeňme si, že i druhá Ficova vláda o tom uvažovala. Narazila však na odpor katolíckej cirkvi a na legislatívnu prekážku, akou je Vatikánska zmluva, ktorá obsahuje zoznam štátnych cirkevných sviatkov (10 dní). Ako kandidát na zrušenie sa zvažoval dokonca i Deň ústavy 1. septembra – zaiste nie ako prejav neúcty k našej štátnosti. Zástancom zníženia počtu dní pracovného pokoja bola Asociácia zamestnávateľských zväzov, ktorá vyčíslila stratu jedného dňa pre HDP v tom čase vo výške 180 miliónov eur. Odborári sa postavili proti, argumentujúc, že väčší počet dní pracovného pokoja je kompenzáciou za nízke mzdy. Dnes treba viac tlačiť na výšku mzdy a na skracovanie pracovného času za rovnakú mzdu, ktoré paradoxne môže prispieť k rastu produktivity práce a HDP, ako ukazuje príklad Francúzska.
Boj za slobodu a demokraciu
Masy na námestiach po celej republike manifestovali za slobodu a demokraciu. Nemanifestovali za zmenu hospodárskeho režimu. Nemali predstavu o tom, že v prvých rokoch prinesie viac ako 20-percentnú mieru nezamestnanosti, 60-percentný nárast cien, rast majetkových a príjmových nerovností a chudoby, sťaženú dostupnosť bývania, či dokonca bezdomovectvo. Horšie bolo, že ani vrcholoví predstavitelia Verejnosti proti násiliu, kľúčovej politickej sily v tom čase, nemali takmer žiadnu predstavu o tom, čo november '89 bude znamenať pre podmienky hospodárskeho života spoločnosti.
Zotrvávanie na starom modeli rastu, ktorý vznikal na začiatku 90. rokov 20. storočia, je príčinou dnešného zaostávania za priemerom Európy takmer vo všetkých parametroch.
Či o tom už 17. novembra 1989 rozmýšľali predstavitelia OF v Česku, neviem, no začiatkom toho istého roka na konferencii v Prahe, ktorú usporiadal Prognostický ústav ČSAV pod vedením Valtra Komárka, jeden z účastníkov – istý Václav Klaus – zauvažoval, či by sme nemali začať budovať socializmus podľa švédskeho vzoru.
Klausova reforma nebola Klausovou reformou. Vznikla na Ministerstve financií USA a v Medzinárodnom menovom fonde a jej predobrazom bol tzv. Washingtonský konsenzus – reformný balík zložený z desiatich bodov a navrhnutý v roku 1989 anglickým ekonómom Johnom Williamsonom. Z čoho pozostával, sme už zakúsili sami: z tzv. makroekonomickej stabilizácie s drastickými škrtmi sociálnych výdavkov, z liberalizácie cien, zahraničného obchodu a pracovného trhu a z rapídnej privatizácie nielen v hospodárskych rezortoch, ale i v zdravotníctve, školstve a v iných službách vo verejnom záujme. Ten istý Jeffrey Sachs, ktorý je dnes predstaviteľom tzv. rozvojovej ekonomiky propagujúcej boj so svetovou chudobou (a kritik západného prístupu k Ukrajine), bol v tom čase poradcom vlád v Poľsku či v Rusku, kde „Gajdarova“ reforma spôsobila rozpad už i tak chátrajúceho ruského hospodárstva, ako i enormný rast biedy.
Trojitá transformácia
17. november 1989 bol spúšťačom trojitej transformácie Slovenska: hospodárskej, demokratickej a štátoprávnej. Prvá z nich – hospodárska transformácia do značnej miery predurčila i druhé dve. Vtedajší premiér Vladimír Mečiar, odvolávajúc sa na dôsledky hospodárskej transformácie dopadajúce negatívnejšie na Slovensko, volal po „slovenskej transformácii“. Klaus promptne zareagoval a po dohode dvoch lídrov nasledoval rozpad ČSFR.
„Šoková terapia,“ ktorá rozvrátila značnú časť hospodárstva a bola súčasťou prechodu na trhové hospodárstvo „bez prívlastkov“, atmosféra ekonomickej transformácie bez akéhokoľvek etického rozmeru (Klausov výrok „peniaze nie sú špinavé“), absencia inštitucionálnych základov umožňujúca ovládnutie či tunelovanie podnikov malou skupinou „víťazov" – to všetko sa stalo základom dramatického rastu nerovností v spoločnosti, malo a dodnes má dosah na úroveň našej demokracie.
Východiskom nedávnej štúdie ľavicových ekonómov Spravodlivé, inovatívne a udržateľné Slovensko je urgentná nevyhnutnosť novej trojitej transformácie na nový model rastu: zelenej, digitálnej a sociálnej transformácie (presnejšie – transformácie na ekonomiku riadenú inováciami). Štúdia argumentuje, že zotrvávanie na starom modeli rastu, ktorý vznikal na začiatku 90. rokov 20. storočia, je príčinou dnešného zaostávania za priemerom Európy takmer vo všetkých parametroch. Čiastočne túto trojitú transformáciu naštartoval plán obnovy. V tom a nie v 6 mld. eur bola jeho cena.
Napriek nepriaznivému predobrazu vytváranému časťou médií o tom, o čom bude Programové vyhlásenie vlády SR na roky 2023 – 2027, je toto PVV prvým, ktoré sa k prechodu na nový model rastu hlási. Či ho bude vláda i realizovať a či sa poučila z transformácie z 90. rokov a vyvaruje sa jej negatívnych dôsledkov, ukáže čas.