S porozumením sledujem prejavy sympatie s trpiacimi ľuďmi, a tých je v Izraeli aj v Palestíne skutočne veľa. Opäť však nie som si istý, že prejavy sympatie sú skutočne úprimné, keďže sú nevybalansované či niekedy dokonca až úplne jednostranné a keď sa z utrpenia jedných robí zbraň v boji proti druhým. Nie som si istý, že je skutočne v prospech jednej či druhej skupiny ľudí vháňať ich do konfliktu, ktorý ničí všetkých. Niektorých síce možno menej a niektorých viac, no tento konflikt nemôže vyústiť do ničej výhry.
O to ťažšie je formulovanie podpory Izraela či Palestíny vo vojne, kde obidve strany sú ovládnuté silami, ktoré vidia možnosť vlastného politického prežitia len v predĺžení násilia. Tak Hamas, ako aj izraelská vláda sa boja mieru, lebo vtedy by sa museli opäť vyrovnať s ľuďmi, ktorých údajne majú zastupovať a ktorí ich už ako vládcov zrejme nechcú. Obidve vlády urobili z krátkodobého taktizovania stratégiu bez konca: udržiavať spoločnosť v neistote a napätí, čím odvádzajú pozornosť od ich zlyhania vo veci vládnutia.
Izrael vznikol ako zázemie pre Židov na úteku pred pogromami a pred holokaustom a môže skončiť ako štát len pre Židov. Alebo sa môže stať štátom pre všetkých ľudí, ktorí v ňom žijú, či dokonca (ak smiem snívať) štátom pre všetkých utečencov pred všetkými hrozbami sveta.
Veľké hnutie Izraelčanov proti Benjaminovi Netanjahuovi logicky s počiatkom vojny zastavilo na určitý čas protesty, ale premiér si musí byť vedomý, že len čo budú ukončené základné vojenské operácie, opäť vyjdú na povrch všetky sťažnosti voči nemu, s jednou navyše – úplné zlyhanie predsedu vlády 7. októbra 2023, keď ho Hamas zastihol totálne nepripraveného.
Hamas zasa dlhodobo môže obviňovať Izrael z blokády a vojenského obliehania Pásma Gazy, z nehumánnych životných podmienok na území, kde vládne či by chcel vládnuť. Blokáda a obliehanie sa totiž neskončia dovtedy, kým bude Hamas ovládať Gazu. Hamas preto paradoxne nemusí mať žiadny plán na to, čo urobí v prípade, keď sa blokáda a obliehanie skončia a bude musieť vziať na seba skutočnú politickú zodpovednosť. Ani jedna z týchto strán v konflikte nepočíta s tým, že sa po konci vojny dostane do situácie, keď si bude musieť po sebe upratať.
Znamená v takto nastavenom konflikte proizraelský postoj aj povzbudenie izraelskej vlády k činom, ktoré pravdepodobne na desaťročia zmaria možnosť mieru, ako aj normalizácie vzťahov v regióne s akceptáciou statusu Izraela? Keď Izraelčania vytriezvejú z vojnového hnevu, budú si ešte dlhé roky až generácie klásť otázku, čo všetko v Gaze vykonali.
Aj na propalestínskej strane (vrátane mnohých mierových aktivistov) sa nebude môcť mlčať o ohavných činoch Hamasu proti Izraelčanom. Tie boli zámerne vypočítané tak, aby vyvolali masívnu násilnú reakciu a na dlhý čas potlačili do úzadia možnosť demokratickej samosprávy v celej Palestíne. Nechcem nikoho nespravodlivo obviniť z podpory Hamasu či Netanjahua – ale práve preto ma mrzí, keď sa ľudia nevyjadrujú úplne zreteľne, lebo potom je riziko vzájomného nepochopenia príliš vysoké.
Vo víre udalostí môže byť ťažké premýšľať o situácii ako o celku a nemyslieť iba na ľudí, ktorí sú nám z nejakého dôvodu bližší. Lenže úprimní demokrati by nemali rozdeľovať svet na národy, ktorým „fandia“, a na tie, ktoré sú im protivné. Nemali by sa stavať za Izrael alebo proti Palestíne, ani opačne. Úprimní demokrati by mali všade vidieť ľudí a hľadať spôsob, ako tým ľuďom umožniť, aby si sami vybrali najlepšiu cestu von z pascí, do ktorých zablúdili alebo boli do nich zahnaní.
V týchto časoch je preto dôležité vyjadrovať sa jasne. Teda keď hovorím, že byť za mier je najlepší spôsob, ako byť za Izrael i za Palestínu, nechcem bagatelizovať konflikt, ale chcem zaostriť aj na ďalšie konflikty. Zásadnejší než konflikt medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi je konflikt medzi ľuďmi a ich lídrami na všetkých stranách. A s tým súvisí ďalší konflikt, ešte zásadnejší: medzi tým, čím by projekty zvané Izrael a Palestína mohli byť, a tým, čím vďaka mocenským štruktúram aktuálne sú. To je najpodstatnejšie.
V oboch projektoch, v Izraeli i v Palestíne, sa stretávajú dva princípy: partikulárny a univerzálny. Izrael vznikol ako zázemie pre Židov na úteku pred pogromami a pred holokaustom a môže skončiť ako štát len pre Židov. Alebo sa môže stať štátom pre všetkých ľudí, ktorí v ňom žijú, či dokonca (ak smiem snívať) štátom pre všetkých utečencov pred všetkými hrozbami sveta.
Palestína ako moderný politický projekt vznikla v reakcii na útlak Arabov zo strany Britského impéria a zo strany niektorých sionistických osadníkov. Môže Palestína skončiť ako projekt len pre Arabov (či podľa ideológie Hamasu len pre moslimských Arabov), alebo sa môže stať projektom pre práva všetkých ľudí, ktorí žijú na historickom území Palestíny? Môže Palestína znamenať boj len za Palestíncov, alebo boj za princíp, že nikto nikde nemá byť vyhnaný zo svojho domova?
Uvedomujem si, že zamýšľať sa nad lepšou a spravodlivejšou budúcnosťou môže znieť teraz ako luxus, keď momentálne ide najmä o záchranu životov obyvateľov Gazy a izraelských rukojemníkov. Lenže keď vládcovia Gazy a Izraela sa rozhodli priviesť obe spoločnosti na dno a keď očividne odmietajú niesť zodpovednosť za to, k čomu ich násilné kroky povedú, aspoň niekto musí myslieť na to, čo z rozvalín po vojne urobiť.