Zvýšené ceny podnikatelia premietajú do zvýšených cien za služby alebo produkty, čo priamo ohrozuje nákupné možnosti ich zákazníkov a celkovú konkurencieschopnosť, a to nielen doma, ale aj v rámci regiónu.
Vráťme sa do roku 2022 a k rôznorodosti názorov na energetickú krízu. Bolo veľmi odvážne v tom čase tvrdiť, že ani za energetickú krízu, ani za rapídnu infláciu vo svojej podstate nemôže pandémia či Putin. Môže si za ne Západ sám. V komentári denníka Wall Street Journal to vtedy napísal člen jeho redakčnej rady Joseph Sternberg. Obzrel sa za stretnutím lídrov krajín skupiny G7 a zistil, že kľúčoví aktéri sa vraj len snažili spomínané hlavné problémy pasívne „vysedieť“. Zrejme preto, že by inak museli pripustiť fatálne chyby – vlastné alebo svojich predchodcov.
Putinova invázia na Ukrajinu podľa Sternberga plne obnažila, aká nebezpečná je závislosť Západu od energií a surovín z Ruska a ďalších autokracií. „Niekoľko desaťročí napĺňanie zelenej agendy v demokratických krajinách pridusilo produkciu spoľahlivej fosílnej energie, takže Západ sa musí v rastúcej miere spoliehať na nespoľahlivé zelené zdroje.“
Pochybné preferovanie zelenej agendy
Na ciele zelenej agendy však lídri krajín skupiny G7 nezabudli ani v súčasnej kritickej dobe. Teraz už sa však ukazuje ich bizarnosť. Tá je zrejmá napríklad vtedy, keď lídri G7 sľubujú utlmovanie výroby elektriny z uhlia práve v čase, keď najvyspelejšie krajiny sveta vrátane Nemecka alebo Británie, naopak, produkciu v uhoľných elektrárňach citeľne zvyšujú. Pretože im ani nič iné nezostáva.
Obnoviteľné zdroje sú síce v záverečnom komuniké zo summitu G7 „povinne“ spomenuté, ale aj tak je zrejmé, že ony západný svet z energetickej krízy nevyvedú. „Ak nedôjde k pokroku v akumulácii energie, priemyselné ekonomiky skrátka nemôže v dostatočnej miere poháňať veterná alebo solárna energia,“ uvádza Sternberg.
Lídri G7 sľubujú utlmovanie výroby elektriny z uhlia práve v čase, keď najvyspelejšie krajiny sveta vrátane Nemecka alebo Británie, naopak, produkciu v uhoľných elektrárňach citeľne zvyšujú.
Politici vyspelých západných krajín sa tak utešujú aspoň nádejou, že sa nakoniec podarí vyvinúť technológie, ktoré umožnia uhlíkovo neutrálnu prosperitu. Túto nádej sú ochotní podporiť masívnymi dotáciami, teda iba ďalším dlhom, a nakoniec aj ďalšou infláciou. Pretože nič iné im nezostáva. Kým Západ dané technológie nevyvinie – a otázka tiež stojí, či ich vôbec niekedy vyvinie – bude sa musieť stále „plaziť“ pred autokratmi Putinovho typu, ktorí sa na rozdiel od Západu nerozpakujú ďalej vyťažovať lacné fosílne zdroje.
Za vysoké ceny elektriny sú zodpovední politici
Podobný názor má napríklad Daniel Lacalle, ekonóm rakúskej školy pôsobiaci v Mises Institute. Tvrdí, že až 75 % nákladov na elektrickú energiu vo väčšine európskych krajín tvoria regulované náklady. Sú to dotácie a dane stanovené vládami a v zostávajúcej časti takzvaná liberalizovaná výroba. V dôsledku rozhodnutia rovnakej vlády, ktorá obmedzuje ponuku povoleniek, raketovo vzrástli náklady na kvóty CO2.
Príkladom je Nemecko, kde podľa BDEW 2021 iba 24 % všetkých nákladov na účte domácnosti predstavujú „náklady dodávateľa“. Všetko ostatné tvoria dane a náklady stanovené vládou, ako sú poplatky za sieť (24 %), príplatok za obnoviteľnú energiu (20 %), DPH (16 %), daň za elektrinu (6 %), koncesionársky odvod (5 %), daň za záväzky na mori (0,03 %), doplatok na kombinovanú výrobu tepla a elektriny (0,08 %), sieťové poplatky (1,3 %).
Európske ceny elektriny nie sú vysoké náhodou, nastavili ich tak politici, myslí si Lacalle a poukazuje na exponenciálny nárast dotácií, regulovaných nákladov a ceny emisných kvót CO2, čo sú všetko politické rozhodnutia. Vlády presadzujú vybrané technológie v rámci energetického mixu, monopolizujú a obmedzujú licencie, zakazujú investície do niektorých technológií, inde ich prikazujú alebo niektoré odvetvia zatvárajú. Napríklad prikážu zatvoriť jadrové elektrárne a vo väčšej miere sa spoliehať na zemný plyn a hnedé uhlie ako v prípade Nemecka. Alebo privedú svoju vlajkovú verejnú spoločnosť na pokraj bankrotu intervenčnými tarifami ako napríklad Francúzsko. Alebo podobne ako Španielsko vytvoria diplomatický konflikt so svojím najväčším dodávateľom zemného plynu Alžírskom a spolu zdvojnásobujú nákupy plynu z Ruska od začiatku vojny do júla 2022.
Ak by dnes Európa mala 100 % kombináciu solárnej a veternej energie, bola by nadmerne nestála a prerušovaná a v obdobiach nízkej dostupnosti slnečného a veterného žiarenia by zvýšila závislosť od zemného plynu, ktorý je potrebný ako záloha, či od potreby vodných a jadrových elektrární, ktoré fungujú za každého počasia. Navyše obnoviteľné zdroje energie, ktoré sú pozitívne vo vyváženom energetickom mixe, neznižujú závislosť od iných krajín, ako je Čína, pokiaľ ide o lítium, hliník či meď.
Lacalle tvrdí, že Európa sa dostala do tejto krízy pre aroganciu a ignoranciu zo strany zákonodarcov, ktorí kontrolujú energetický mix. Intervenčná energetická politika podľa neho úplne zlyhala a viac zásahov už nič nerieši. Prikláňa sa preto k vyváženému mixu jadrovej a vodnej energie, plynu a obnoviteľných zdrojov.