Zároveň uplynulo 55 rokov od vzniku SR a ČR v dôsledku prijatia ústavného zákona č. 143 Zb. o československej federácii 27. októbra 1968, ktorým sa unitárny spoločný štát Čechov a Slovákov po 50 rokoch zmenil na federatívny. S relevantnými národnými orgánmi, ktoré sa v rámci tohto štátoprávneho usporiadania vyvinuli, vstúpila SR do nového, demokratického obdobia po 17. novembri 1989, ktorého 35. výročie si v tomto roku pripomenieme.
Nedoceňovaná Vianočná dohoda
Vzhľadom na povrchné vyučovanie našich moderných dejín sa z národného povedomia takmer vytratilo, že prvotný impulz pre vznik SR vzišiel pred viac ako 80 rokmi z Vianočnej dohody uzavretej 25. decembra 1943 na Gajovej ulici 11 v Bratislave.
Vypracovali ju Jozef Lettrich, Matej Josko a Ján Ursíny za občiansky odboj a Karol Šmidke, Ladislav Novomeský a Gustáv Husák za komunistický odboj. Bol to odvážny a zároveň dobre premyslený čin ľudí pôsobiacich v prísnej ilegalite a v ohrození osobnej slobody, ba i života. Postupne sa k dohode pridali ďalšie osobnosti odboja vrátane sociálneho demokrata Ivana Horvátha. Tento dokument, uverejnený v septembri 1944, naštartoval politické aktivity s dôsledkami trvajúcimi dodnes.
Spustili sa ním prípravy SNP proti domácemu ľudáckemu fašistickému totalitnému režimu, ktorý bol založený na rasovej nenávisti a ktorý od začiatku kolaboroval s Hitlerom. Zároveň to bolo povstanie proti nemeckému nacizmu. Slovenský národ sa vďaka nemu zaradil medzi víťazov druhej svetovej vojny, do veľkej miery odčinil zločiny Tisovho ľudáckeho režimu a prihlásil sa k hodnotám demokracie. SNP sa stalo míľnikom novodobej histórie Slovenska. Je nenahraditeľným zdrojom našej národnej hrdosti a nosnou štátnou tradíciou.
Udalosti spred 31 rokov by sme konečne mali prestať posudzovať v kategóriách viny. Dnes, v roztrieštenej spoločnosti nachádzajúcej sa v akejsi studenej občianskej vojne, potrebujeme spoločne hľadať nový, moderný vzťah k národu, k vlastnému štátu, občianstvu, dejinám a kultúre.
Na základe Vianočnej dohody vznikla ilegálna SNR ako jediný reprezentant politickej vôle slovenského národa doma. V septembri roku 1944 sa stala reálnou nositeľkou novej slovenskej národnej identity i štátnosti. V právnej kontinuite – napriek jej meniacemu sa postaveniu v systéme orgánov československého štátu – pretrvala dodnes. Po prijatí prvej slovenskej demokratickej ústavy od 1. 1. 1993 už pod názvom NR SR.
Nemali by sme zabúdať ani na to, že Vianočná dohoda prišla na základe skúsenosti s farskou republikou, ako nazval Tisov režim spisovateľ Dominik Tatarka, s požiadavkou odluky cirkvi od štátu: „Zachovaná má byť sloboda náboženských vyznaní, vylúčený má však byť vplyv cirkvi na smer a vedenie štátu.“ Vianočná dohoda bola začiatkom zložitého štátoprávneho vývoja. Jej účastníci si uvedomovali, že Slovenský štát, ktorý vznikol po rozbití ČSR pod nátlakom Hitlera, sa v dôsledku vývoja na východnom i západnom fronte ocitol v bezvýchodiskovej situácii. Nemal šancu po vojne pretrvať. Žiaden zo spojencov veľkej protifašistickej koalície ho nechcel. Na túto tému odmietli s vládnucimi ľudákmi čo i len komunikovať. Odmietal ho aj česko-slovenský zahraničný odboj. Edvard Beneš u spojencov presadil koncepciu kontinuity ČSR vychádzajúcu z nulity Mníchovskej dohody a na ňu nadväzujúcich medzinárodnoprávnych skutočností.
Usilovať sa o prežitie slovenskej štátnosti bolo tak pre racionálne uvažujúcich politikov dôkazom politickej nezodpovednosti. Jedinou reálnou cestou bolo prihlásiť sa k obnove Československej republiky. Vianočná dohoda to urobila s podmienkou, že pomery v nej budú založené na princípe „rovný s rovným”. Tak sa zrodila myšlienka federalizácie unitárnej ČSR. Po 24 rokoch ťažkých politických zápasov, v ktorých bol inšpiráciou odkaz SNP a ktoré vyvracajú mýtus, že Slováci svoj štát získali zadarmo, bol schválený spomínaný ústavný zákon o československej federácii.
Neprekonaná trauma zániku federácie
November 1989 so všetkou naliehavosťou priniesol úlohu dať federatívnemu usporiadaniu, ktoré bolo v období normalizácie zdeformované, plnohodnotný a demokratický obsah. V roku 1990 zvolené politické reprezentácie českého a slovenského národa však počas dvoch rokov neboli schopné dohodnúť sa na podobe „autentickej federácie“, ako to sľuboval aj Václav Havel. V dôsledku toho napokon federácia zanikla tak, ako vznikla – na základe ústavného zákona.
Zrod samostatnej SR, ktorý bol zavŕšením úsilia viacerých politických generácií o emancipáciu Slovákov ako svojbytného politického národa, sa však stal predmetom vzájomne nekompatibilných interpretácií – fundamentalistickej „čechoslovakistickej“ a fundamentalistickej „národoveckej“. To sa spolu s mýtmi o príčinách rozdelenia ČSFR stalo zdrojom dodnes pretrvávajúcej polarizácie politických i kultúrnych elít a ich vzájomného obviňovania sa zo stavu slovenskej štátnosti.
Udalosti spred 31 rokov by sme preto konečne mali prestať posudzovať v kategóriách viny. Dnes, v rizikami nabitých medzinárodnopolitických a bezpečnostných pomeroch a v roztrieštenej spoločnosti nachádzajúcej sa v akejsi studenej občianskej vojne, potrebujeme spoločne hľadať nový, moderný vzťah k národu, k vlastnému štátu, občianstvu, dejinám a kultúre.