Rusko chce mier len za svojich podmienok. To znamená, že bude aj naďalej okupovať časti Ukrajiny a popierať právo Ukrajincov na sebaurčenie. Či hovoria po rusky, alebo nie, sú to stále Ukrajinci. Na pozadí masívnych raketových útokov Ruska cielených hlavne proti civilistom musíme jasne povedať, čo táto okupácia znamená. Videli sme fotografie a počuli množstvo príbehov. Ruská okupácia je masovým porušovaním ľudských práv. Ruská okupácia je mučenie a smrť. Spojené kráľovstvo v posledných týždňoch zhromaždila mnoho výpovedí priamych svedkov. Nie je to príjemné čítanie, ale musí byť zverejnené. Tu je niekoľko a nich.
Smutné príbehy
Olha z Chersonu strávila v ruskom zajatí 287 dní. Spolu s ďalšími bola denne mučená horúcou žehličkou a elektrickými šokmi. Mučenie bolo také extrémne, že skončila v ruskej nemocnici, kde ju potom nútili čítať ich propagandu. Teraz žije v oslobodenom Chersone. Na terapiu musí chodiť do nemocnice trikrát týždenne. Nedávno navyše prišla o priateľku, ktorá zomrela pri ruskom ostreľovaní, keď si išla kúpiť potraviny.
Olena (84) žije s manželom v Kyjeve. Začiatkom novembra ich o tretej ráno zobudil letecký útok. Zásah dronu Šahíd prežili v bombovom kryte, ich dom bol však zničený. Sú z nich bezdomovci. Tak ako státisíce ďalších ľudí na Ukrajine, ktorí už po útokoch nemajú domov. Ich oddanosť domovine je však neoblomná. „Začneme odznova. A dožijeme sa toho, ako Ukrajina porazí tohto diabla.“
Žeňa (9) býva v meste Kropivnickij. Chýba mu škola a spolužiaci. Študuje on-line keďže jeho škola nemá kryt. Napriek tomu je jedným z tých šťastnejších. Jeho rodina sa do mesta prisťahovala z dočasne okupovaného Lysičanska, kde im Rusi zničili dom. Na Ukrajine sú tisíce detí ako Žeňa, ktorého ráno sa začína po prebdenej noci plnej sirén a raketových útokov.
Kseniia má v týchto dňoch prvú skúšku na univerzite v Kyjeve. Pred inváziou bola sirotou a je telesne postihnutá. Pred rokom ju aj s bratom uniesli do Ruska kde boli vystavení ruskej propagande o ich domove. S pomocou organizácie „Save Ukraine“ a po dlhých vyjednávaniach sa v lete vrátili na Ukrajinu. S bratom stále potrebujú intenzívnu psychologickú pomoc.
Julia ušla z Odesy, muža nechala vo vtedy okupovanom Chersone. Rusi uniesli jej muža na Krym, kde ho držali dva roky bez možnosti kontaktovať právnika a rodinu. Väzni, čo boli prepustení Julii povedali, že jej muža mučili a Rusi ho plánujú odsúdiť na 18 rokov za neochotu spolupracovať. Dvadsaťtisíc rodín po Ukrajine má svojich príbuzných, civilistov, ešte stále v ruskom zajatí.
Iryna žije pod ruskou okupáciou v Melitopole. Deň trávi zháňaním jedla. Jej rodina a všetci priatelia už ušli. Naučila sa vyhýbať pozornosti ruských jednotiek a riziku, že bude musieť ukázať ruský pas, ktorý neprijala. Keď pri výzve neukáže pas, pravdepodobne ju odvedú a budú mučiť. Najviac si želá byť slobodná a žiť v oslobodenej Ukrajine.
Odhodlaní Ukrajinci
Ukrajinskí civilisti aj ďaleko od frontovej línie – hlavne ženy, deti a ohrozené skupiny – naďalej trpia počas raketových útokov a ostreľovania. Pod ruskou okupáciou zažívajú traumy a surovosti. Rozsah a povaha porušovania ľudských práv čoraz evidentnejšie ukazujú, že ruským cieľom sú civilisti. Aký vojenský zmysel by ináč malo ostreľovanie obytných domov, predajne áut alebo školy?
Porážka Ukrajiny by bola pre Slovensko katastrofa. Rusko by pôsobilo v krajine, ktorej občania sa nechcú vzdať. Bol by to pre Rusov nový Afganistan. A toto by sa dialo na hranici so Slovenskom.
Napriek realite dlhej vojny a obavám o ďalšiu pomoc zo zahraničia zostáva odhodlanie Ukrajincov silné. Viac ako 85 % verí, že vojnu vyhrajú. A aj tí, čo si prešli tým najhorším, ako si ja alebo vy vieme predstaviť, zostávajú silní. Chcú bojovať za slobodu pre ich krajinu, a za právo zvoliť si vlastnú budúcnosť. Chcú bojovať za svoje rodiny. Aj ja mám rodinu. A bojoval by som za ňu tiež.
Musíme vytrvať
Pomaly sa blíži už druhé výročie celoplošnej ruskej invázie. Naša humanitárna podpora pomáha oslobodeným oblastiam vzchopiť sa a byť odolnejšími. Mnohí si mysleli, že Kyjev padne do troch dní. Nepadol. Mnohí si mysleli, že Ukrajinci sa vzdajú alebo zlyhajú. Nestalo sa tak. Budú bojovať aj ďalej, či už s nami, alebo bez nás. Ale musí to byť s nami. Je chybou povedať „toto nie je naša vojna”. Ak veríme v právo vybrať si vlastnú budúcnosť, ak veríme v demokraciu a európsku civilizáciu, máme povinnosť robiť, čo sa dá, aby sme pomohli Ukrajine vyhrať. Aby si mohla vybrať tak ako ostatní žiť v mieri a v demokracii ako člen euroatlantických inštitúcií. Uprieť jej toto právo by bolo veľkou chybou.
Porážka Ukrajiny by bola pre Slovensko katastrofa. Rusko by pôsobilo v krajine, ktorej občania sa nechcú vzdať. Bol by to pre Rusov nový Afganistan. A toto by sa dialo na hranici so Slovenskom. Víťazstvo Ukrajiny a udržateľný mier nie sú iba správnou vecou. Je to aj obrovská príležitosť. A potvrdzuje najzákladnejšiu pozíciu ľudstva: túžbu zvoliť si vlastnú cestu a budúcnosť. Áno, naša podpora niečo stojí. Ale neochota pomáhať a slabosť prejavená teraz, nás neskôr budú stáť veľa. Budú trpieť nielen Olha, Olena, Žeňa, Julia a Iryna. Budeme trpieť aj my. Preto musíme vytrvať.