Protagonisti tejto demagógie totiž kŕmia verejnosť už takými obludnosťami, že nestačí na ne reagovať len mávnutím ruky. Chápem nervozitu v tábore slovenských progresívcov a liberálov. Všetci netrpezlivo čakajú na výmenu neúspešného mladého produktu a na nástup novej neoliberálnej hviezdy Zuzany Čaputovej, ktorá sa na vynútenom konci svojho volebného obdobia už ani nesnaží vyvolávať dojem nadstraníckosti a otvorene sa stavia proti súčasnej vláde. Ale to nikoho z nich neoprávňuje obviňovať vládnych predstaviteľov z takých nezmyslov a najzávažnejších zločinov ako napríklad, že si želáme ruskú okupáciu či to, aby Rusko bolo naším susedom.
Od samotného začiatku konfliktu na Ukrajine som odmietal čierno-biele videnie, ako si ho želali vo Washingtone či v Bruseli. Vojna na Ukrajine má svoje korene už v roku 2014 a vo vývoji ukrajinskej politickej scény a jej vzťahu k spoluobčanom ruskej národnosti. A, samozrejme, v totálnom vplyve USA na všetko, čo sa na Ukrajine po roku 2014 až doteraz dialo a deje. Trochu to možno preženiem, alebo možno aj nie, ale predstavme si napríklad, že celé ministerstvo obrany Mexika ako susedného štátu USA by bolo pod úplnou kontrolou Ruska, o politických predstaviteľoch vrátane prezidenta nehovoriac.
Rusko na bezpečnostnú situáciu a tlačenie Ukrajiny do NATO reagovalo porušením medzinárodného práva, vojenskou silou bez medzinárodného mandátu. To veľké krajiny robia často, pozrime sa, čo USA dorobili v Iraku. A Západ, namiesto toho, aby okamžite vyvinul maximálne úsilie na dosiahnutie rýchleho prímeria, na začiatku roku 2022 dokonca bez straty desiatky pre Ukrajinu, urobil obrovskú chybu. Použitie ruskej vojenskej sily totiž nesprávne vyhodnotil ako príležitosť dostať Rusko na kolená. Jeden pohľad do histórie. Rusko bolo napadnuté Hitlerom v júni 1941, ale západní Spojenci otvorili druhý front až v lete 1944, keď bol výsledok vojny jasný v prospech bývalého ZSSR.
Je preukázané, že hneď na začiatku vojny na Ukrajine v roku 2022 Západ minimálne pri dvoch veľmi sľubných príležitostiach nedovolil Ukrajincom uzatvoriť prímerie so spravodlivými podmienkami. Lebo už padlo bolestivo chybné rozhodnutie. Západ ruské porušenie medzinárodného práva využije, bude dodávať Ukrajine haldy zbraní, miliardy dolárov, zaťaží Rusko masívnymi sankciami, zaútočí na hlavné ruské príjmy z nerastného bohatstva a bude očakávať, že ukrajinský vojak, až do toho posledného, mu na podnose prinesie hlavu ruského medveďa v podobe vojensky vyčerpaného, ekonomicky zruinovaného, medzinárodne izolovaného a vnútropoliticky rozvráteného Ruska. Toto bola a bohužiaľ stále je západná stratégia, o ktorej otvorene doma aj v zahraničí hovorím, že nefunguje, že zlyhala. A ani s ňou nesúhlasím. Nepatrím medzi slovenských politikov, ktorí sa tešia z toho, že na Slovensku sa robí z Ruskej federácie smrteľný nepriateľ a už vôbec sa mi nepáči, aby nás z tohto dôvodu označovali v Rusku za nepriateľskú krajinu.
Je šokujúce sledovať, ako sa Západ opakovane zmýlil pri hodnotení situácie v Rusku. Fakty sú neúprosné. Rusko vojensky úplne kontroluje okupované územia. Ruská ekonomika ani ruská mena neskolabovali, protiruské sankcie zvyšujú vnútornú sebestačnosť tejto obrovskej krajiny, ruské energetické giganty hlásia rekordné dodávky do Číny a Indie.
Je doslova šokujúce sledovať, ako sa Západ opakovane zmýlil pri hodnotení situácie v Rusku. Fakty sú neúprosné. Rusko vojensky úplne kontroluje okupované územia a pokusy presvedčiť medzinárodné spoločenstvo demagógiou o demoralizácii ruských vojakov a o obrovských ľudských stratách sa čím ďalej tým viac ukazujú len ako prázdne demagogické zbožné želania. Ukrajina nie je schopná žiadnej zmysluplnej vojenskej protiofenzívy, stala sa úplne závislou od finančnej pomoci zo Západu s nedozernými dôsledkami pre Ukrajincov v nasledujúcich rokoch. Je len otázkou času, kedy sa začnú zverejňovať oficiálne informácie o vlastníckych pomeroch k pôde na Ukrajine, o najväčších zahraničných vlastníkoch. Pozícia ukrajinského prezidenta je otrasená, kým ruský prezident si svoju politickú podporu zvyšuje a posilňuje. Ruská ekonomika ani ruská mena neskolabovali, protiruské sankcie zvyšujú vnútornú sebestačnosť tejto obrovskej krajiny, ruské energetické giganty hlásia rekordné dodávky do Číny a Indie. Zato ľudia z okolia ukrajinského prezidenta pre prestížne, opakujem prestížne zahraničné médiá hovoria, že na Ukrajine sa kradne, ako keby nemal prísť zajtrajšok.
Nedovolím si, samozrejme, tvrdiť, že Rusko nepociťuje negatívne dôsledky svojho rozhodnutia z februára 2022 použiť vojenskú silu na Ukrajine. Ale ani len náhodou v takom rozsahu, aby ho to zruinovalo, ako predpokladali západní plánovači.
Aké sú teda možnosti ďalšieho vývoja? S vysokou pravdepodobnosťou sa ešte nejaký čas budú valiť na Ukrajinu zbrane a peniaze, ale bez výsledku. Priznať otvorene nesprávnosť prijatej stratégie je pre jej autorov politicky nemožné. O dva či tri roky budeme tam, kde sme teraz. Len v EÚ o možno 50 miliárd eur ľahší a na Ukrajine budú o tisíce mŕtvych vojakov plnšie cintoríny. Zdravý rozum bohužiaľ nevyhrá, hoci nám všetkým velí okamžite vyhlásiť prímerie a sadnúť si za rokovací stôl. Je evidentné, že márnym plytvaním ľudských zdrojov a peňazí a plynutím času sa rokovacia pozícia Ruska nezhorší, naopak, bude sa posilňovať, pretože aj medzinárodné spoločenstvo o niekoľko rokov začne pri pohľade na realitu organizovať spiatočku.
Často si kladiem otázku, čo je na realistických a na faktoch postavených úvahách o nevyhnutnosti prímeria na Ukrajine porazenecké, keď je už úplne, ale že úplne každému jasné, že kríza na Ukrajine nemá vojenské riešenie. Ak si niečo želám, tak už nech sa Slovania prestanú navzájom kántriť z geopolitických dôvodov, tak na americkej aj ruskej strane. Nech si Ukrajina ide svojou suverénnou, nie nadiktovanou cestou. Ak sa vidí v EÚ, nech túto šancu za predpokladu, že splní podmienky, dostane. Radi pomôžeme. Svoje bezpečnostné záruky potrebuje aj Rusko. A naďalej som presvedčený, že by sme sa mali vrátiť k nedávnej európskej rétorike, ako sú EÚ a Rusko do určitej miery spojené nádoby a ako sa navzájom potrebujú. Ako predseda vlády SR nebudem šíriť nepriateľstvo k žiadnej krajine na svete, želám si aj postupnú štandardizáciu vzťahov členských krajín EÚ a Ruska. A už vôbec nebudem podliehať hlúpej liberálnej a progresivistickej demagógii, ktorá uráža elementárnu ľudskú súdnosť a ktorá v konečnom dôsledku spôsobí obrovské škody.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.