Plán obnovy by mal totiž pomôcť obnoviť rast hospodárstva po kríze, a to takým spôsobom, aby získalo odolnosť voči novým nástrahám, ktorým by sme mali čeliť. A predovšetkým pomôcť rozbehnúť sociálne udržateľnú environmentálnu a digitálnu transformáciu. Bez toho tento štát a spoločnosť môžu upadnúť ešte hlbšie.
Igor Matovič by bol rád, keby v súťaži o prezidentský úrad kandidovala konzervatívna žena. Keby to tak i bolo, podľa prieskumov verejnej mienky by takmer s určitosťou nepreskočila Petra Pellegriniho. Matovič sa však môže utešovať, že prevládajúca časť ministrov Ficovej vlády je konzervatívna a že presadzuje konzervatívne politiky v hospodárskej, environmentálnej či v iných sférach. Ak sa jej podarí prevalcovať menšinu vo vláde, čo bude po presťahovaní Pellegriniho do Grasalkovičovho paláca ešte ľahšie, zostane tento štát zabarikádovaný v starých štruktúrach minulého či počiatkoch tohto storočia.
Megalomanské projekty
Nový minister dopravy chce na Donovaloch vybudovať diaľničný tunel za dve miliardy. Napriek tomu, že podľa štúdie rezortu sa tento projekt pre odhadované vysoké náklady pokladá za nereálny. Minister sa však rozhodol, že áno: „…za našej administratívy sa určite bude pokračovať v prípravnom procese a v kreslení aj tohto úseku diaľnice.“
Zdá sa však, že pán minister si nenaštudoval programové vyhlásenie vlády (PVV). Ak by totiž chcel minúť dve či viac miliárd na donovalský tunel, ktorý, mimochodom, nie je v PVV zahrnutý, nezostalo by mnoho na to, čo PVV explicitne cituje: Riešenie katastrofálneho stavu cestnej a železničnej infraštruktúry; dokončenie zostávajúcich cestných úsekov na D1 a D3 a R4; rozvoj verejnej osobnej dopravy s cieľom zníženia individuálnej automobilovej dopravy a rozvoj intermodálnej dopravy, ktorá nielen odľahčí diaľnice a cesty 1. a 2. triedy, ale odľahčí i neúnosnú environmentálnu záťaž hlavne kamiónovej dopravy. To všetko sú dopravné priority v PVV hodné realizovania.
Chce ísť vláda starou cestou dobrovoľne, lebo vychodené chodníčky sú pohodlnejšie, alebo sú to lobistické kruhy presadzujúce svoje úzke ekonomické záujmy, ktoré nás posielajú späť? Tým však ide o vlastný biznis a nie o spoločenské dobro.
Jednou z konzervatívnejších častí PVV je tá, ktorá sa týka dlhodobých priorít energetickej politiky. Vláda sa bez akýchkoľvek výhrad drží jadrových elektrární – bez toho, aby brala do úvahy časové a finančné náklady nielen s budovaním nových jadrových zdrojov, ale aj s ich vyraďovaním a so skladovaním vyhoreného paliva, nehovoriac o rizikách jadrovej energetiky. Tretí a štvrtý blok EMO sú najdrahšou stavbou v dejinách Slovenska a aktuálne sa rozpočtujú na 6,2 mld. eur. Namiesto troch rokov sa 3. blok staval až 14 rokov. Koľko by stálo a ako dlho by trvalo postaviť nový jadrový blok v Jaslovských Bohuniciach? Sú zámery znižovať energetickú spotrebu a rozvíjať OZE tak málo ambiciózne, že to bez nových jadrových zdrojov nepôjde?
Podľa PVV zemný plyn by mal umožniť tranzíciu k nízkouhlíkovému hospodárstvu, t. j. nie je a nemôže to byť dlhodobé riešenie. Prečo teda treba na prechodný čas postaviť LNG terminál v bratislavskom prístave, by nám mal minister Taraba určite vysvetliť.
Premrhaná príležitosť
Radovan Geist v komentári pre Pravdu citoval think-tank Bruegel, podľa ktorého len medzi septembrom 2021 a marcom 2023 minuli vlády v EÚ na ochranu spotrebiteľov pred zdražovaním energií 646 miliárd eur. Pomoc s cenami energií sa poskytovala domácnostiam, vybraným zraniteľným subjektom a podnikateľskej sfére. Vlády na Slovensku už tretí rok poskytujú pomoc s cenami energií podľa principiálne identických pravidiel. Nielenže to je jedna z položiek, ktorá zvyšovala a zvyšuje deficit štátneho rozpočtu (napr. v rozpočte na r. 2023 boli na tieto dotácie vyčlenené 3,5 mld. eur, ktoré sa zrejme v celom rozsahu nevyužili), ale počas troch rokov vrátane tohto nového chýba akákoľvek motivácia znižovať energetickú náročnosť a investovať do obnoviteľných zdrojov energií.
Geist má pravdu, že – pokiaľ sa zaoberáme iba pomocou domácnostiam, mohli preto chýbať prostriedky pre tie najchudobnejšie. A, naopak, domácnostiam s vyšším príjmom a majetkom, ktoré majú väčšinou vyššiu spotrebu energie, „uľahčujeme možnosť pokračovať v neudržateľnom spôsobe života s veľkou uhlíkovou stopou“. V rozpore so sociálnou a environmentálnou politikou, ktorá by mala byť vlastná sociálnodemokratickým stranám, v SR nevynímajúc.
Napokon si treba položiť otázku, či chce vláda ísť starou cestou dobrovoľne, lebo vychodené chodníčky sú pohodlnejšie, alebo sú to lobistické kruhy presadzujúce svoje úzke ekonomické záujmy, ktoré nás posielajú späť. Tým však ide o vlastný biznis a nie o spoločenské dobro. Pokiaľ si to vláda neuvedomí, môžeme zostať zabetónovaní v minulom storočí po ďalšie štyri roky.