Neboli to slová kdesi na predvolebnom mítingu, vytrhnuté z kontextu, a nevyslovil ich akýsi neznámy radový poslanec. Zverejnil ich predseda vlády, nedávny víťaz volieb a de facto najmocnejší muž krajiny, a tak nečudo, že si ich všimli aj svetové médiá a agentúry (Newsweek, AP), a nepochybne ich zaznamenali aj naši spojenci a partneri.
Na úvod povedzme, že diskusia o západnej stratégii je legitímna, a aj Západ a v jeho rámci Spojené štáty, jednotliví európski hráči i Európska únia ako celok robia občas chyby a korekcie vo svojich analýzach i vo svojich rozhodnutiach. Nie je nič zlé na tom, že premiér komentuje západnú stratégiu, to je súčasť demokratickej debaty. Premiérove úvahy, zverejnené v Pravde, sú však zásadne nebezpečné na troch úrovniach: faktickej, hodnotovej a na úrovni našich národných bezpečnostných záujmov.
Po prvé, premiér zásadne skresľuje faktickú rovinu, keď tvrdí, že Rusko vlastne iba zareagovalo – porušením medzinárodného práva – „na bezpečnostnú situáciu a tlačenie Ukrajiny do NATO“, pričom inde v texte hovorí o údajnom „totálnom vplyve USA na všetko, čo sa na Ukrajine po roku 2014 až doteraz dialo a deje“. Ako keby sa Ukrajina nemala sama právo rozhodnúť, či chce byť, podobne ako Slovensko či Poľsko, súčasťou demokratického Západu, vrátane členstva v NATO a EÚ. Ako keby nedošlo k nezákonnej okupácii Krymu už v roku 2014. Ako keby Rusko nepodporovalo povstalcov na suverénnom území susedného štátu od roku 2014. A najmä, ako keby 24. februára 2022 nedošlo k masívnym raketovým a leteckým útokom na Ukrajinu a následnej invázii niekoľko stotisíc ruských vojakov, ktorí sa dostali až na predmestie Kyjeva. Ako keby nebolo 7,5 milióna ukrajinských utečencov počas nasledujúcich týždňov a mesiacov.
Premiér zásadne skresľuje faktickú rovinu, keď tvrdí, že Rusko vlastne iba zareagovalo – porušením medzinárodného práva – „na bezpečnostnú situáciu a tlačenie Ukrajiny do NATO“. Nerozlišuje medzi agresorom a obeťou. Ako keby nebol v tomto prípade vinník jasný a nespochybniteľný.
Po druhé, premiér v texte nerozlišuje medzi agresorom a obeťou. Ako keby nebol v tomto prípade vinník jasný a nespochybniteľný. Dokonca tvrdí, že to „vo Washingtone či v Bruseli“ by si želali „čierno-biele videnie“ konfliktu. Koľko odtieňov sivej v tomto konflikte predseda vlády vidí? Je mrazivé, ak si naši partneri v zahraničí, lídri demokratických štátov, prečítajú od nášho predsedu vlády, že západnou reakciou na ruské napadnutie Ukrajiny vo februári 2022 malo byť maximálne úsilie o dosiahnutie rýchleho prímeria. O ruskom prezidentovi až obdivne tvrdí, že si svoju politickú podporu zvyšuje a posilňuje, o tom ukrajinskom sa vyjadruje takmer s pohŕdaním. O aké hodnoty a o aký morálny kompas sa opiera takýto pohľad na svet?
Treťou, a možno nakoniec najdôležitejšou rovinou, sú naše národné bezpečnostné záujmy. Premiér o Západe, NATO, Washingtone a Bruseli píše výlučne v 3. osobe. Je to „ten“ Západ, dokonca „západní plánovači“. Chýbajú už iba „temné sily“, ale tón slovníka z minulej doby je tu. Ale Západ – to sme predsa aj my. Sú to naši spojenci, ktorí sa spolu s nami postavili na stranu obete v jej boji proti agresorovi. Nepostaviť sa v tomto konflikte na stranu Ukrajiny znamená otvoriť dvere agresívnej a veľmocenskej ruskej politike aj voči nám samým, voči Západu, ktorého sme v dobrom aj v zlom (ale najmä v dobrom) súčasťou. Ruská ekonomika sa postupne mení na vojnovú, akoby sa chystala na desaťročia vojny. Ako chce premiér ochrániť záujmy našej krajiny, ak sa bude od nášho najväčšieho suseda, ale aj od našich najbližších spojencov v NATO a v EÚ dištancovať?
To, či členské krajiny NATO a EÚ, a Slovensko medzi nimi, neurobili počas konfliktu chyby, je úplne iná diskusia. Ukrajina bolestivo trpí nedostatkom zbraní a munície, dodávky prichádzajú často v menších množstvách a neskôr, ako by ich ozbrojené sily potrebovali. Oproti desaťročia budovaným zbrojným zásobám Ruska sú ukrajinské možnosti obmedzené a situácia je aj s doterajšou západnou pomocou krehká. Navyše, politické spory v jednotlivých krajinách, ako napríklad ten súčasný medzi Bielym domom a Kongresom v Spojených štátoch, spôsobujú ďalšie zdržania.
Je jasné, že nakoniec musí prísť aj k mierovým rokovaniam, a že vojna sa jedného dňa musí skončiť. V tomto slova zmysle je vojenské riešenie vždy iba dočasné. Cesta k spravodlivému mieru však nevedie cez jednostranné ústupky napadnutej krajiny, ale cez dostatočne silnú vojenskú a následne vyjednávaciu pozíciu krajiny, ktorá sa už takmer dva roky bráni oveľa mocnejšiemu protivníkovi. Nezabudnime na to, že podľa pôvodných ruských plánov mala „špeciálna vojenská operácia“ trvať len pár týždňov. To, že Ukrajina dokázala vzdorovať a dokonca dobyť časť územia späť, je okrem jej vlastnej stratégie, ale aj nemalých obetí, aj výsledkom našej, západnej pomoci.
Vieme, že po skončení vojny či po dosiahnutí akceptovateľného dlhodobého prímeria dôjde k obnove nášho ukrajinského suseda. Krajiny a ich lídri si pamätajú, ako sa ich partneri správali počas krízy – a vojna je krízou zo všetkých najväčšia. Chceme veriť, že premiérov text je viac omylom a nedomysleným „výstrelom do vzduchu“ než skutočným vyjadrením jeho hodnôt a presvedčení. Nech však platí jedno či druhé, nemôžeme v takejto chvíli zostať iba mlčať.
Ľudovít Ódor, Miroslav Wlachovský, Daniel Bútora
Autori sú bývalí členovia vlády Slovenskej republiky (2023)
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.