Položme si však otázku: Kto zo slovenských politikov môže ovplyvniť svetové ceny energií? Príde azda na medzinárodnú burzu, zaujúka, buchne ozembuchom a ceny klesnú? A keby len to… Všetky slovenské národne orientované strany sa stanú pridruženým členom Organizácie krajín vyvážajúcich ropu (OPEC). A šejkovia ich počúvnu, znížia dobrovoľne ceny ropy a tým aj svoje príjmy, však čo by pre nás neurobili… A aj Ruská federácia sa kvôli národne orientovaným slovenským politickým stranám obetuje, všakáno.
Na Slovensku sa objavil názor, že ak chceme zastaviť rast cien energií, treba ukončiť konflikt na Ukrajine. Ukrajinský parlament však prijal zákon, ktorý jej zakazuje rokovať s Vladimirom Putinom. Slováci určite prehovoria ukrajinský parlament, aby zákon zrušil. A potom prehovoria Vladimira Putina, aby vrátil Krym a iné obsadené územia.
Tieto úvahy by sa dali zhrnúť do výroku „ta zme še pobavili“, ktorým sa kedysi končila jedna rozhlasová relácia.
Vo verejnej diskusii sa objavil nápad s tzv. bezplatnými pôžičkami. Niečo také neexistuje v žiadnej ekonomike. Každý keď si chce požičať, platí úrok. Aj štát. Ak chce poskytnúť niekomu ďalšiemu tieto peniaze bez úroku, tak tento úrok musí dotovať.
Štát je ekonomický subjekt ako každý iný. Porovnajme si ho s podnikom. Ak podnik zarobí viac, ako plánoval, teda je v pluse, vytvorí si rezervu a vyplatí prémie. Podnik zvaný Slovenská republika je v mínuse. Nič by nemal platiť.
Okrem toho mnohí politici sľubovali bezplatné cestovné lístky, vlaky, obedy. V ekonomike však nič nie je zadarmo. Buď to platia priamo obyvatelia, alebo to platia cez rozpočet.
Zľavy a dotácie by mali dostávať len sociálne odkázaní ľudia. Mali by to byť najmä tí, ktorí nemôžu z objektívnych dôvodov zarábať, ale aj tí, ktorí nemajú žiadnych príbuzných, ktorí by im finančne pomohli.
Treba poznamenať, že v spoločnosti všetko súvisí s peniazmi. Je to vzdelanie, zdravie, ale aj bývanie. Problémy s bývaním chceli politické strany riešiť už v polovici deväťdesiatych rokov. Nepodarilo sa to ani poslednej vláde.
Existuje názor, že je potrebné dotovať úroky hypoték. Prečo by sa mali dotovať niekomu, kto má tri byty? V jednom býva a s dvomi podniká. Prečo by sa mali všetci obyvatelia, dokonca aj tí, čo nemajú hypotéky, skladať na úroky iným?
Veľa diskusií sa viedlo a vedie o takzvaných trinástych dôchodkoch. Štát je ekonomický subjekt ako každý iný. Porovnajme si ho s podnikom. Ak podnik zarobí viac, ako plánoval, teda je v pluse, vytvorí si rezervu a vyplatí prémie. Podnik zvaný Slovenská republika je v mínuse. Nič by preto nemal platiť. Jediné, čo by mal urobiť, je valorizovať dôchodky tým, ktorí išli do penzie začiatkom 90. rokov, keď im obrovskú časť zhltla vysoká inflácia. Tá dosahovala až 46 %! Požičiavať si na rozdávanie ľuďom nie je nič iné ako vháňanie nekrytých peňazí do ekonomiky. A to je tá inflácia a rast cien. Takže všetci rozdávajú to, čo v rozpočte nemajú.
Všetky takéto a podobné výroky politikov vytvárajú u ľudí skreslený spôsob uvažovania, ktorý odborníci označujú pojmom „nároková ekonomika“. Ľudia si potom myslia, majú na všetko automaticky nárok, aj keď nepracovali.
Dňa 11. júna 1936 – Ústredný výkonný výbor Komunistickej strany Sovietskeho zväzu schválil návrh novej sovietskej ústavy. Prvý oddiel sa končí takto: „V ZSSR sa uplatňuje zásada socializmu: ,Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho práce!‘“, čo sa neskôr stalo aj heslom komunistickej politickej ekonómie.
Takže komunisticky pracovať, kapitalisticky žiť.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.