Napriek významným rozdielom v politických postojoch predsedov vlád na takýto krok nebol dôvod. V4 nie je a nikdy nebola regionálnym blokom, v rámci ktorého by krajiny hovorili jedným hlasom. Neexistencia spoločných inštitúcií (s výnimkou Medzinárodného vyšehradského fondu), ako aj sekretariátu, ktorý by užšie koordinoval pozície jednotlivých krajín V4, vytvára priestor pre rôznorodosť názorov, dokonca aj v otázkach strategického charakteru. Zároveň umožňuje krajinám V4 spolupracovať v oblastiach, ktoré považujú za prínosné.
Aj z nateraz posledného premiérskeho summitu vyplynuli témy, v ktorých majú krajiny V4 záujem o spoluprácu. Spomeňme napríklad problematiku podpory poľnohospodárskych producentov, energetiku či koordináciu v oblasti migrácie. Prirodzene, nedá sa zabudnúť na kultúru a vzdelávanie, či spoluprácu mimovládnych organizácií, ktorú podporuje už spomínaný fond.
Po stretnutí predsedov vlád však zároveň nie je náležité hovoriť ani o novom impulze pre rozvoj vyšehradskej spolupráce. Pozície premiérov Fialu a Tuska k povahe rusko-ukrajinského konfliktu a spôsobu podpory Ukrajiny sú diametrálne odlišné od postojov premiérov Fica a Orbána.
Slovenský predseda vlády nenašiel pre svoju tézu mierového riešenia rusko-ukrajinského konfliktu s výnimkou maďarského premiéra medzi partnermi vo V4 podporu, nepresvedčil však ani žiadneho ďalšieho spojenca v EÚ ani v NATO. Prečo je to tak, je otázka na inú diskusiu. Atmosféru na rokovaniach v Prahe nezlepšili ani jeho medializované vyjadrenia z predvečera summitu, v ktorých nepriamo označil (aj) svojho českého a poľského kolegu za vojnových štváčov.
Vnútorná geometria v rámci V4 sa po stretnutí premiérov opäť o niečo zmenila. Téza, že Slovensko nie je druhé Maďarsko, zostala do značnej miery naštrbená, v Prahe boli lídri V4 jednoznačne rozdelení na dva tábory. Slovenský premiér strávil v českom hlavnom meste so svojím maďarským náprotivkom viac času ako so svojím českým partnerom. Takáto situácia zrejme vyhovuje Viktorovi Orbánovi, no o benefitoch pre Slovensko možno pochybovať.
Bol to mimochodom práve Viktor Orbán, kto v období svojho prvého premiérskeho obdobia (1998 – 2002) veľmi otvorene spochybňoval platnosť Benešových dekrétov. Otvoril tak tému, ktorá má z pohľadu záujmov SR i ČR zásadný význam.
Bol to mimochodom práve Viktor Orbán, kto v období svojho prvého premiérskeho obdobia (1998 – 2002) veľmi otvorene spochybňoval platnosť Benešových dekrétov. Otvoril tak tému, ktorá má z pohľadu záujmov SR i ČR zásadný význam. Obidve krajiny vtedy podporilo Poľsko a výsledkom bolo zrušenie plánovaného summitu predsedov vlád na území Maďarska. Česká republika a Poľsko zohrávajú z pohľadu napĺňania záujmov SR kľúčovú úlohu. Treba, prirodzene, rozvíjať aj dobré vzťahy s Maďarskom, nemožno však zakryť fakt, že s južným susedom má Slovensko historicky najviac komplikovaný vzťah a viacero problematických otázok zostáva nedoriešených.
Spolupráca v rámci V4 môže v najbližšom období prebiehať – a dokonca dobre – na sektorálnej, expertnej, respektíve technickej úrovni. Posilnenie politickej spolupráce však očakávať nemožno. Namiesto „silnej ruky“ Vyšehradu budeme môcť o V4 v politickej oblasti hovoriť skôr ako o dvoch amputovaných končatinách, pričom prepojenie medzi nimi bude viac v podobe fantómových otrasov ako prostredníctvom priameho, intenzívneho kontaktu.
Zámer obnoviť spoluprácu V4 do podoby, aby mala zásadnejší vplyv na vývoj v rámci EÚ i formovanie európskych politík – teda do formy, na ktorú sa slovenský premiér s nostalgiou odvoláva – zostane s najväčšou pravdepodobnosťou iba na papieri, v podobe téz programového vyhlásenia vlády.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.