Je jasné, že dlhodobé úsilie Putina o použitie a zneužitie ruskej menšiny na Ukrajine pre geopolitické záujmy Ruska nebolo akceptovateľné. To je červená čiara, lebo to bola do písmena Hitlerova politika zámienok pre vojnové ťaženia: ochrana nemeckej menšiny, kdekoľvek sa len nachádzala. Československo na to doplatilo ako predvoj, ale aj Rakúsko, Poľsko, Pobaltie… Posilnený ústupčivosťou vtedajších európskych veľmocí potom prešiel Hitler ku vytváraniu nového životného priestoru pre germánsku rasu a – povzbudený úspechom – posunul sa k utopickému snu o svetovláde.
V nej mu zavadzali Židia, a tak pristúpil ku „konečnému riešeniu“ – ktorého výsledky môžeme aj dnes vidieť, chvalabohu, už len v muzeálnej podobe v Osvienčine, Mathausene, Terezíne a stovke ďalších zariadení na masové zabíjanie a priemyselné spracovanie Židov…
Váhavá pomoc Ukrajine
Táto červená čiara bola jasná nielen Macronovi, ale aj všetkým politikom krajín EÚ vrátane nemeckého kancelára Scholza, ktorý sa tiež doslova do poslednej sekundy usiloval o dohodu s Ruskom. Vôbec nebolo ich chybou ani zlyhaním, že sa do poslednej chvíle usilovali o mier. Ale Putinove zámery už boli iné, a mýlia sa radikálne tí, ktorí stále šíria pohľad, že to je dôsledok expanzie „Západu“. Vôbec nie! A len mimochodom, keď sa začala ruská agresia pred 2 rokmi, tak najzdržanlivejšie boli USA: Biden a Blinken odmietli vytvorenie bezletovej zóny nad Ukrajinou, odmietli dodávať rakety dlhšieho doletu, stíhačky radu F či moderné tanky atď. Napokon, zásadná pomoc vo výške cca 60 miliárd dolárov je zablokovaná v americkom Kongrese. A len na okraj: aj to je zanedbateľná pomoc, pokiaľ by „Západ“ bral vojnu na Ukrajine skutočne vážne.
Ani americká, ani ekonomika EÚ sa v ničom nezmenili na „vojnovú ekonomiku“, ktorá by bola schopná konkurovať ruskej transformácii na vojnové hospodárstvo. Zvyšovanie výdavkov na obranu v rámci NATO je vlastne len dobiehanie starého dlhu, ktorý mali niektoré štáty voči svojim záväzkom.
Putinova imperializácia Ruska
Vráťme sa teda k Putinovi. Po desaťročí „jeľcinovskej“ liberalizácie sa pokúsil o obnovenie vnútornej integrity Ruska. Urobil to však klasickou formou budovania diktatúry: obmedzenie moci gubernátorov, krvavé potlačenie čečenského vzdoru, podriadenie oligarchov štátnej politike, potlačenie plurality a politickej opozície atď. A urobil to kvôli revitalizácii veľmocenského a imperiálneho postavenia Ruska. Skĺbenie vnútornej integrity a veľmocenského postavenia dosiahol precíznym vybudovaním oligarchického štátneho kapitalizmu a vytvorením morálnej základne národnej jednoty. Jeho patriotická vízia je od počiatku konzervatívna a spočíva na oficiálnom oživení mýtov o osobitosti ruskej histórie, jej tradícií a viery: v nich sa nachádza misia ruského národa revitalizovaná v boji proti mravne upadnutému a dekadentnému (liberálnemu) Západu.
Všetko sa nachádza jasne už v Putinovom manifeste z 12. decembra 2012; vrátane pokusu o obnovenie demografickej štátnej politiky („majte aspoň tri deti“ – to je služba národu…), obnovenia národnej výchovy, samozrejme v legendizačnej podobe o sláve a veľkosti Ruska. V tom čase sa Putin pokúšal tento vnútorný nacionalizačný proces spojiť s vytváraním širšieho ekonomického priestoru (colná únia, euroázijská ekonomická únia, obranné spoločenstvo atď.). Skĺbenie národnej revitalizácie a imperiálnych ambícií sa prejavilo rázne v roku 2014: pokus o občiansku vojnu na Ukrajine a anexia Krymu boli jasnou signalizáciou.
Európske triezvenie: z Ruska aj z USA
Lídri veľkých európskych krajín stále brali Putinovu politiku ako pragmatický pokus o silné Rusko. Ani zďaleka si neuvedomovali hlboký imperiálny náboj oživenej národno-náboženskej mytológie „matičky Rusi“ – a už vonkoncom nie jej expanzívny teritoriálny rozmer.
Po masívnom útoku na Ukrajinu európski štátnici rýchlo vytriezveli. Pochopili, že to nie je hra o drobné teritoriálne zisky, ale o obnovenie ruského impéria.
Po masívnom útoku na Ukrajinu však európski štátnici rýchlo vytriezveli. Pochopili, že to nie je hra o drobné teritoriálne zisky, ale o obnovenie ruského impéria. A na druhej strane mnohí, ale hlavne francúzsky prezident Macron, pochopili, že pre USA to nie je existenčný problém. Zablokovanie americkej pomoci Ukrajine v Kongrese pre riešenie migračných problémov na mexickej hranici ukázalo jasne, že ruská expanzia a Ukrajina nie sú strategickým problémom USA. V tejto situácii sa Macron – v súlade s jeho konceptom „európskej suverenity“ pokúsil dať dokopy lídrov, aby načrtli možnosti autonómneho európskeho postupu, nezávislého od toho, kto a aká nálada práve vládne v USA.
Faktický stav je taký, že polovica sľúbenej pomoci Ukrajine mešká, EÚ nemá dostatočné kapacity na výrobu potrebných zbraní a munície; krajiny dopĺňajú svoje vojenské zásoby prevažne nákupmi v USA namiesto rozvoja európskeho obranného priemyslu. Slovensko, mimochodom, tiež. Namiesto rázneho príspevku k vytvoreniu európskej obrannej kapacity nezávislej od USA pokladá náš premiér za najpodstatnejšie dušovať sa, že my žiadnych vojakov na Ukrajinu nepošleme, pričom podstatné je poskytnúť Ukrajine rakety stredného a dlhého doletu, letecké a tankové kapacity; a zabezpečenie ich výroby v rámci EÚ. Nie prázdne reči o suverenite, ale budovanie reálnych kapacít je cesta, ako našu suverenitu aj udržať vo svete obnovujúcej sa imperiálnej geopolitiky.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.