Podaktorí politici totiž zdôrazňujú, že nechcú slepo preberať všetko, čo im Brusel naservíruje, a budú presadzovať suverénnu politiku. Ak sme sa obidvoma vstupmi dobrovoľne vzdali časti svojej suverenity, mali by sme sa usilovať podieľať sa na vytváraní európskej suverenity spoločným formulovaním tzv. bruselských politík.
Ako rastie animozita voči EÚ
Okrem dvoch našich výročí sa končí volebný cyklus Európskeho parlamentu (EP) a Európskej komisie. Zdá sa, že i na prípravu na voľby je ešte čas. Lídrov kandidátok už poznáme – Hlasu, ktorého predseda má nateraz v hlave iné voľby, to trvá dlhšie. Nie všetci kandidáti sú eurofili, nie všetci budú bojovať proti klimatickým zmenám, či presadzovať nasadenie ochranných mechanizmov na stabilizovanie eura, pokiaľ to bude nevyhnutné. O to dôležitejšie je včas sa dozvedieť, s akými prioritami pôjdu do volieb politické strany.
Predsedníčka EK Ursula von der Leyenová už ohlásila svoju opätovnú kandidatúru na funkciu v presvedčení, že jej Európska ľudová strana (EPP) voľby vyhrá a bude môcť nominovať svojho predsedu. Riziko ovládnutia europarlamentu krajnou pravicou totiž bezprostredne nehrozí, no jej nárast podielu na moci, ako sa očakáva, bude bezprecedentný.
EP sa u nás čerstvo zviditeľnil rezolúciou vyjadrujúcou obavy o schopnosť Slovenska bojovať proti korupcii. Reagoval na návrh slovenského Trestného zákona skôr ako Ústavný súd. Voliči vládnej koalície to pokladali za nehorázne zasahovanie do vnútorných záležitostí o to viac, že opozícii to umožnilo hroziť zastavením toku peňazí z Bruselu. Voličov opozície, naopak, ústretovosť EP nielen utvrdila v ich správnosti, no posilnila ich dôveru v túto inštitúciu. Inými slovami, rezolúcia europarlamentu posilnila obidva tábory: euroskeptikov i eurofilov.
Prípadný návrat Donalda Trumpa k moci bude pre EÚ dvojsečný: na jednej strane väčšia časť pomoci Ukrajine bude na pleciach únie, na strane druhej bude to impulz pre EÚ pohnúť sa ďalej.
Protesty veľkých farmárov namierené trikrát „proti Bruselu“, t. j. proti Zelenej dohode, proti dovozu obilia z Ukrajiny a proti bruselskej byrokracii, rady kritikov EÚ ešte rozšírili. Bez ohľadu na to, že zďaleka nie vo všetkom sú záujmy farmárov identické so záujmami nás ostatných. Či a ako inde v EÚ farmárske protesty posilnia vo voľbách do EÚ krajnú pravicu u nás, ešte uvidíme.
EÚ stráca dych
I keď epidémia koronavírusu ochromila európske hospodárstvo, predsa len priniesla niečo pozitívne. Po prvýkrát v takomto rozsahu vznikol finančný nástroj financovaný zo spoločného dlhu EÚ známy ako Plán obnovy a odolnosti. Keď Bidenova administratíva prijala zákon o znižovaní inflácie známy pod skratkou IRA a rozhodla o dotovaní zeleného priemyslu v USA 783 miliardami USD, EÚ nemohla nereagovať. Uvoľnením pravidiel o štátnej pomoci umožnila štátom dotovať nielen dekarbonizáciu, no po vypuknutí energetickej krízy i pomoc s cenami energií a prechod na obnoviteľné zdroje energie. Nový spoločný nástroj na financovanie zelenej priemyselnej politiky, však, žiaľ, niektoré štáty, ako napríklad Nemecko a Holandsko, zablokovali.
Náklady rekonštrukcie Ukrajiny po vojne sa budú aktualizovať až do jej ukončenia. Narastajú každým dňom. Ku koncu roka 2023 sa odhadli na 486 miliárd dolárov. Náklady vojny na EÚ, pokiaľ mi je známe, sa nezverejňujú, i keď niektoré štáty si robia vlastné odhady. Isté je, že vojna – možno s výnimkou vojenského priemyslu – konkurencieschopnosť únie oslabuje. Prípadný návrat Donalda Trumpa k moci bude pre EÚ dvojsečný: na jednej strane väčšia časť pomoci Ukrajine bude na pleciach únie, na strane druhej bude to impulz pre EÚ pohnúť sa ďalej.
V decembri minulého roka v rozmedzí dvoch dní po sebe zomreli dve významné európske osobnosti. Prvým bol Jacques Delors. Bol desať rokov predsedom EK v kľúčových rokoch, keď sa tvorili základy jednotného trhu a eura. Delors, ktorý zároveň presadzoval koncept sociálnej Európy, si uvedomoval, že bez fiškálnej (a politickej) únie bude euro „ohrozeným druhom“.
Druhou osobnosťou bol Wolfgang Schäuble, minister financií Nemecka v 2. a 3. vláde Angely Merkelovej. Euroskupine dominoval osem rokov a jeho politika úspor dostala eurozónu do veľkej recesie na takmer 10 rokov. Schäuble bol v tom čase vzorom i pre našich ministrov financií a k politike integračného jadra EÚ (konkrétnejšie jadra eurozóny, v ktorom by zostal iba malý počet štátov s vyrovnaným rozpočtom), sa hlásil i vtedajší premiér Robert Fico.
Yanis Varoufakis, bývalý minister financií Grécka, označovaný mnohými za arogantného, lebo vedel viac ako ostatní, v stati Dve tváre eura v Project Syndicate však vysvetľuje, že žiaden z dvoch projektov ani Delorsa, ani Schäubla nie je riešením, ktoré by vrátilo EÚ „zašlú slávu“. Už nemáme čas odkladať hľadanie odpovedí ako ďalej.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.