„Už nie sme osamelí v boji na obranu našej slobody“, pokračoval Geremek a v tejto chvíli vo svojom prejave materializoval strach, ktorý sprevádza dejiny našich národov po mnohé generácie. Tento strach by sme mohli – opäť v kunderovskom duchu – nazvať pocitom „neznesiteľnej krehkosti bytia“. V strednej Európe vieme dobre, čo znamená stratiť základ štátnej suverenity, teda právo zvoliť si svoju samostatnú cestu ako spoločnosť a národ. Z tragických dejinných udalostí v roku 1938, septembra 1939 alebo augusta 1968 dobre poznáme, tak Poliaci, ako aj Česi, pocit osamotenosti zoči-voči brutálnej presile.
Liekom na tento pocit krehkosti našej slobody, znovuzískanej v roku 1989, bolo okrem iného členstvo v Severoatlantickej aliancii. Vďaka nášmu členstvu v Aliancii sme sa stali súčasťou väčšieho celku, ktorý nám garantoval našu bezpečnosť. Nie však tým, že nás dobyl či inak pohltil, teda spôsobom, akým do nášho priestoru vstupovali v minulosti rozličné impériá, ale výsledkom nášho vlastného presvedčenia, snaženia a suverénneho rozhodnutia.
V tejto súvislosti je potrebné neustále pripomínať, aké neisté boli v tom období západné elity v otázke, či sa má alebo nemá Aliancia rozširovať. Aké časté boli práve na Západe hlasy volajúce, podobne ako dnes v prípade Ukrajiny, po potrebe vytvoriť demilitarizovanú zónu, aby sme „nedráždili Rusko vstupom do jeho prirodzenej sféry vplyvu“. Ako dlho však ešte trvalo a koľko nášho diplomatického úsilia si to vyžadovalo, kým sa po vstupe našich štátov do NATO začala reálne do stredoeurópskeho priestoru presúvať skutočná obranná infraštruktúra Aliancie? Nie, neboli sme ani vlákaní a ani korumpovaní, ani nikým prinútení. Naopak, stálo nás to veľa úsilia a presvedčovania, aby sme dokázali našim spojencom, že náš vstup ich nevystaví nebezpečenstvu.
Vo svojom prejave 12. 3. 1999 minister Geremek vyhlásil: „Musíme ponechať dvere do Aliancie otvorené pre tých, ktorí bojovali alebo ďalej bojujú za slobodu“. Tento prístup Česi, Maďari a Poliaci presadzovali v praxi hneď po svojom prijatí do Aliancie, keď sa rozličným spôsobom snažili urýchliť slovenskú cestu do NATO. Ak by sme chceli hovoriť o hviezdnych chvíľach stredoeurópskej spolupráce, je to práve podpora Slovenska pri jeho ašpiráciách na vstup do Aliancie, ktoré boli výrazne spomalené v období vlády Vladimíra Mečiara.
Vo svete po 24. februári 2022 nie je už vari potrebné nikoho presviedčať o výhodách, ktoré nám členstvo v NATO prináša. Možno práve vďaka tomu, že sme nechceli zostať v nejakej demilitarizovanej nárazníkovej zóne, sa naše krajiny nestali miestom bojov, aké teraz pozorujeme na Ukrajine.
Vo svete po 24. februári 2022 nie je už vari potrebné nikoho presviedčať o výhodách, ktoré nám členstvo v NATO prinieslo a prináša. Možno práve vďaka tomu, že sme nechceli zostať v nejakej demilitarizovanej nárazníkovej zóne a využili sme naplno toto jedinečné okno príležitosti, ktoré sa otvorilo pre strednú Európu, sa naše krajiny a naše mestá nestali miestom bojov, aké teraz pozorujeme na Ukrajine.
Súčasná realita nás pobáda, aby sme si Alianciu viac vážili, ale taktiež serióznejšie pristupovali k plneniu záväzkov, ktoré sa s členstvom v Aliancii spájajú. A najmä, v súlade s dlhodobou politikou našich štátov, ponechali dvere Aliancie otvorené. Otvorené pre tých, ktorí, podobne ako my, chcú suverénne rozhodovať sami o tom, ktorým smerom sa ako štáty vyberú. Tento wilsonovský duch stál v roku 1918 pri znovuzrodení strednej Európy po páde starých impérií, ako aj po roku 1989, keď začalo slabnúť impérium nové. A preto by sme mali solidárne podporiť tých, ktorí túžia po rovnakej garancii pre svoju bezpečnosť a slobodu.
Rudolf Jindrák, veľvyslanec Českej republiky v SR
Maciej Ruczaj, veľvyslanec Poľskej republiky v SR
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.