Veľmi podstatné výročie. Dvadsaťpäť rokov od štartu operácie Spojenecká sila, začatej v tretej dekáde marca 1999. O čo išlo? V podstate o úder Severoatlantickej aliancie čerstvo rozšírenej o Maďarsko, Poľsko a Česko na novú Juhosláviu.
V dôsledku vojnovej kampane proti krajine, na čele ktorej vtedy stál Slobodan Miloševič, došlo k násilnému vytvoreniu samostatnej Kosovskej republiky. Tú dodnes neuznáva niekoľko členov Európskej únie vrátane Slovenskej republiky. Vtedajší český premiér Miloš Zeman k agresii NATO s odstupom času vyhlásil, že schválenie ataku na Srbsko považuje za svoju najväčšiu chybu. Jeho postoj je o to zrozumiteľnejší, ak si pripomenieme, že minister školstva Zemanovej vlády a jeho čiastočný menovec Eduard Zeman nezamlčal, ako veľkopansky sa pritom Spojené štáty k Prahe správali.
Vedúca sila aliancie, ale aj samotné NATO (o ktorom sa niekedy v bezpečnostnej komunite sarkasticky hovorí, že ide o „eseročku“ Washingtonu) vtedy hľadali svoju novú, poststudenovojnovovú identitu. Bojová spolupráca s Kosovskou oslobodeneckou armádou (UČK), ktorej predstaviteľov USA ešte krátko predtým oficiálne označovali za teroristov, bola zrejme jednou z ciest k obnove raison d'être…
Konflikt v Kosove nebol čierno-biely. Bohužiaľ, koncom 90. rokov sme často počúvali jednoduché „pravdy“ o kosovských Albáncoch ako úbohých obetiach srbského šovinizmu. A o ozbrojenej formácii UČK – v skutočnosti organizácii previazanej s najhoršími druhmi balkánskych mafií – iba ako čisto sebaobrannej formácii slúžiacej na ochranu pred etnickým čistením.
Koniec koncov zlé jazyky, a to zďaleka nielen v Belehrade, pripomínajú, že českým prezidentom Petrom Pavlom nedávno vyznamenaný Bill Clinton mohol mať na rozvinutie podpory albánskych separatistov tiež čisto osobné pohnútky. Dôvody, ktoré skvelo zobrazuje známa americká komédia Vrtieť psom (film z r. 1997 paroduje fungovanie západnej demokracie. Ukazuje ako politici v spolupráci s médiami manipulujú verejnosť a odvádzajú pozornosť od dôležitých udalostí). Prípadne istým českým komentátorom, ktorý napísal, že Clinton mal dostať predovšetkým „Podväzkový rad Moniky Lewinskej“…
Samotný konflikt v Kosove, ktoré Albánci aj Srbi považujú za dejinné jadro vlastnej národnej identity, nebol inak, samozrejme, nijako krátkodobý, jednoduchý alebo dokonca čierno-biely. Bohužiaľ, koncom 90. rokov o minulého storočia sme často počúvali jednoduché „pravdy“ o kosovských Albáncoch ako úbohých obetiach srbského šovinizmu. A o ozbrojenej formácii UČK – v skutočnosti organizácii previazanej s najhoršími druhmi balkánskych mafií – iba ako čisto sebaobrannej formácii slúžiacej na ochranu pred etnickým čistením. Ba dokonca o „genocíde“ (!) zo strany Srbov, ktorých očierňovala napríklad šéfka americkej diplomacie Madeleine Albrightová alebo jej obdivovateľ Václav Havel.
Kosovská republika je doteraz nepokojnou oblasťou a zdrojom medzinárodného napätia. A to doslova. Hlboké poníženie Srbska násilným a nezákonným sformovaním pseudoštátnosti vytvorilo nebezpečný historický precedens. Občas priam s gustom využívaný inými krajinami. Nepokryte previazaný s neskorším vyhlásením veľmi diskutabilných nezávislostí Abcházska a Južného Osetska, ktoré sa odtrhli od Gruzínska. Tento precedens bol využitý, okrem iného, pri odštiepeneckých snahách prorusky orientovanej populácie na Donbase pred desiatimi rokmi. A je úplne jasné, že aj pri vojne na Ukrajine. Skrátka dodnes.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.