Prezidentské voľby potvrdili rozloženie politických síl po minuloročných parlamentných voľbách. Vláda azda aj preto, aby predčasne proti sebe nepopudila voličov, otáľala s niektorými krokmi, ktoré bude musieť skôr či neskôr urobiť, napr. pri ozdravovaní verejných financií. Koalícia môže výsledok druhého kola oprávnene interpretovať ako vyjadrenie dôvery k svojej politike a tak si rozviazať ruky. Obe strany totiž rámcovali svoju volebnú kampaň práve okolo tejto otázky.
Takže hoci novým prezidentom bude Pellegrini, skutočným víťazom volieb je Robert Fico. Presadil „svojho“ kandidáta, ktorý sa aj napriek prechodnej rebélii v roku 2020 voči nemu správa posledného pol druha roka mimoriadne lojálne. O tom, že Pellegrini je samostatný aktér, hovoria viac ostatní koaliční politici ako Pellegrini samotný.
Hoci novým prezidentom bude Pellegrini, skutočným víťazom volieb je Robert Fico. Presadil „svojho“ kandidáta, ktorý sa aj napriek prechodnej rebélii v roku 2020 voči nemu správa posledného pol druha roka mimoriadne lojálne.
Zároveň strana Hlas-SD bude po odchode svojho súčasného šéfa do „paláca“ potrebovať nového lídra. Vznik Hlasu a jeho celé doterajšie pôsobenie je však úzko späté s osobou Pellegriniho a s technokratickým prístupom k politike. Preto bude veľmi ťažké nájsť pre ňu osobnosť takého kalibru, ktorá by sa Pellegrinimu aspoň čiastočne vyrovnala. Ešte ťažšie je si predstaviť na tomto poste mená, ktoré kolovali doposiaľ, ako napr. Matúš Šutaj Eštok, Richard Raši alebo Denisa Saková. Hlas bez Pellegriniho tak môže zopakovať dráhu Strany občianskeho porozumenia, ktorá vznikla ako „výťah“ pre Rudolfa Schustera do kresla prezidenta a po jeho zvolení sa dobrovoľne nechala vytunelovať ostatnými stranami.
Hoci Hlas bol koncipovaný dlhodobejšie, ako Pellegriniho „výťah“ do budovy Úradu vlády, možnosť pohltenia jeho členskej základne, poslancov a aktivistov Smerom-SD je vysoko pravdepodobná. Od parlamentných volieb, ale ešte viac od soboty je totiž veľmi ťažké identifikovať, čo Hlas-SD vlastne je. Je jasné, že s dnešnou opozíciou nemá nič spoločné, ale sotva možno nájsť voľným okom rozdiely medzi touto stranou a Smerom-SD, z ktorého sa vyčlenil. Len ťažko môžu vedľa seba existovať dve strany, ktoré sú si takmer na nerozoznanie podobné, pričom jedna z nich má charizmatického a ľahko identifikovateľného lídra a môže hovoriť o ideologickej i politickej kontinuite, kým druhá strana nič z toho nemá. Premiér Fico by však bol víťazom, aj keby Pellegrini prehral. Tak ako mnohokrát predtým, opätovne by dokázal využiť oslabenie svojho partnera na to, aby ho mohol pohltiť.
Kým Korčokova reakcia na výsledok volieb reflektuje celkovú frustráciu v segmente jeho podporovateľov, povolebný prejav Pellegriniho bol plný sebavedomia. Preukázal, že dokáže byť energický a razantný, s jedinou výnimkou, ktorou je jeho vzťah k politickému mentorovi Ficovi. Ak doposiaľ vystupoval ako konsenzuálny politik, dal najavo, že bude predovšetkým prezidentom vládnej koalície. Prihlásil sa rovnakému politickému štýlu, ako prezentuje Fico a súčasná vláda po roku 2023, imitujúcemu politiku maďarského premiéra Viktora Orbána. So snom o nadstraníckom prezidentovi sa budeme musieť na dlhší čas rozlúčiť.
Popri mnohých iných je tu aj prozaický dôvod, že sa Pellegrini bude chcieť usilovať o päť rokov o znovuzvolenie, na čo bude potrebovať silnú stranícku podporou. Tú mu momentálne môže poskytnúť jedine Smer-SD. Ako relatívne mladý politik, ktorý ešte nemá ani 50 rokov, nemá dôvod ponáhľať sa do politického dôchodku. Novým „Michalom Kováčom“ sa tak môže stať iba vtedy, ak by zistil, že Smer-SD už nebude predstavovať garanciu jeho zotrvania v politike.
Pellegrini uspel aj preto, lebo dokázal hovoriť s rozličnými, neraz protichodnými skupinami spoločnosti – od klerikálnej pravice po (neo)komunistov, od slovenských nacionalistov po príslušníkov maďarskej menšiny, od oligarchov po robotníkov. Opozícia síce svoj segment voličov, spravidla vo veľkých mestách, dokázala zmobilizovať v maximálnej možnej miere, ale nedokázala vyjsť zo svojej škrupinky. V takej rozdelenej spoločnosti, akou je aj slovenská, však bude môcť presvedčivo uspieť iba ten, ktorý sa bude snažiť o zapojenie nových skupín voličov a presvedčiť aj tábor svojho protivníka.
V prospech Pellegriniho nehovorila iba mierová rétorika, ale aj nedávna skúsenosť s vládou strán terajšej opozície, od ktorej sa nedokázala presvedčivo dištancovať ani momentálne najsilnejšia opozičná strana Progresívne Slovensko. Víťazstvo Zuzany Čaputovej v roku 2019 a voľby v roku 2020 potvrdili, že Smer-SD nie je neporaziteľný. Lenže jeho protivníkom nestačí iba vyhrať voľby, pokiaľ sa nenaučia vládnuť a počúvať nielen tých, ktorí ich bezpodmienečne podporujú, ale aj tých, ktorí ich kritizujú.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.