Na prvý pohľad je to len jeho osobná tragédia, odkrýva nám však oveľa závažnejšie dôsledky. Najväčším problémom slovenskej spoločnosti nie sú sociálne či ekonomické otázky, rómska agenda, ba ani kauza Gorila. Najväčším problémom Slovenska je nefunkčný a skorumpovaný systém súdnictva a spravodlivosti vôbec.
Tam, kde sa občan nemôže rýchlo a účinne domôcť svojich práv, tam, kde sú ľudia masovo vystavovaní šikanovaniu a byrokracii súdnej moci, nemôže fungovať ani nič iné, nemôže fungovať štátna správa, zdravotníctvo, školstvo ani pracovnoprávne vzťahy. Štrajky, demonštrácie, protesty, petície, sťažnosti i žaloby – to všetko je neefektívne, ak spoločnosť naďalej ovládajú úzke finančné záujmové skupiny, ktoré ovplyvňujú všetky oblasti politického, ekonomického i spoločenského života bez ohľadu na právny rámec a demokratické mechanizmy. Prezident republiky ako najvyššia autorita len demonštruje, čo si môže dovoliť politická a súdna moc v štáte a ak si to môže dovoliť on, čo možno očakávať od nižších poschodí mocenskej hierarchie.
Tu totiž nejde o Čentéša ako osobu, ale o atmosféru v celej spoločnosti, do ktorej sa takéto správanie najvyšších ústavných činiteľov prenáša. Čentéš je len symbol, lebo oveľa horšie pocity ako on zažívajú dennodenne celé roky bežní občania pri domáhaní sa svojich práv – pošliapavanie ústavy a zákonov, zanechanie pocitu frustrácie voči arogancii moci, výsmech celému systému spravodlivosti, ktorý nie je vyjadrením zákonov, ale svojvôle jednotlivcov. Zamestnanci, ktorí sa nemôžu dostať k svojim výplatám, rodičia, ktorí sa nemôžu dostať k svojim deťom, obete násilných trestných činov, ktoré sa nemôžu domôcť ochrany, zúfalstvo a bezmocnosť bežných ľudí voči prieťahom v súdnych konaniach, počas ktorých im ešte aj súdni úradníci dávajú najavo svoju nadradenosť. Jedna z najstatočnejších slovenských filmárok Zuzana Piussi čelí v týchto dňoch žalobe za film, v ktorom odvážne odhaľovala praktiky slovenského súdnictva. Paradoxne, predmetom žaloby sa nestali informácie, ktoré o práci našich súdov vyšli najavo, ale to, že ich režisérka získala skrytou kamerou. A to všetko za poctivú investigatívnu žurnalistiku vo verejnom záujme, ktorú chráni európske právo, no v slovenskom právnom poriadku vám za to hrozia dva roky za mrežami. Toto je obraz štátu, v ktorom nič nefunguje a ak funguje, tak nie vďaka, ale napriek štátnym inštitúciám. Toto je obraz štátu, ktorý je z hľadiska svojho fungovania v ťažkej kóme.
Pri pokračovaní tohto vývoja sme len kúsok od sociálneho výbuchu nepredstaviteľných rozmerov. Visí to vo vzduchu. Takto sa už nedá žiť a väčšina ľudí má toho plné zuby. Lenže kombinácia nefunkčnosti štátu s európskou krízou a globálnymi problémami dáva tomuto spoločenskému napätiu mimoriadne nebezpečný rozmer. Takéto vlny nespokojnosti spojené s narastajúcou akceptáciou extrémistických síl sa totiž nekončia demokratickými revolúciami, ale fašistickými prevratmi. Fašizmus pritom neprichádza zvonka systému, ale je vyústením zlyhania liberálnej demokracie, nie je to dielo extrémistov, ale zodpovednosť všetkých, ktorí dve desaťročia budovali neoliberálny poriadok neschopný zladiť sľuby a skutky. Preto sa každý fašizmus začína zúfalstvom a končí sa tyraniou. Preto v spoločnosti nerastie solidarita a dôvera, ale konflikt a paranoja, preto sa nehľadajú riešenia, ale terče nenávisti. Dnes je už neskoro. A to nie preto, že by sa nenašiel dostatok demokratických lídrov, ktorí by to vedeli zvrátiť. Ale preto, lebo sa nenájde dostatok ľudí, ktorí im ešte budú veriť.