Inými slovami povedané, daňovo-odvodové zaťaženie príjmov ľudí na Slovensku má progresívne stúpajúcu krivku, pričom z príjmu do výšky 303,72 eura, ktorý občanovi zostane po zaplatení odvodov (13,4 %), žiadne dane neplatí. Ľudia s vyšším príjmom platia dane aj odvody. Daňovníkovi so zdaniteľnými základom nad 18 983 eur ročne sa postupne začína krátiť nezdaniteľné minimum, čím sa mu percentuálne vyjadrené zrážky z jeho príjmu zvyšujú.
Systém je teda nastavený pre týchto ľudí spravodlivo, lebo so stúpajúcim príjmom zaplatia do verejných financií viac nielen v absolútnej hodnote, ale aj v percentuálnom vyjadrení. Kto zarobí viac ako 33 000 eur ročne, nemôže si uplatniť už zníženie daňového základu ani o cent, t. j. vzťahuje sa na neho v plnom rozsahu slovenská milionárska daň. Horných desaťtisíc s najlepšími príjmami sa to však vôbec netýka, lebo od tejto hranice doteraz nemuseli totiž platiť žiadne odvody, čím v percentuálnom vyjadrení ich daňovo-odvodové zaťaženie bolo nižšie ako u ľudí so strednými príjmami.
Tento efekt môžeme označiť daňovou degresiou, kde najbohatší manažéri platia v percentách menej, ale v absolútnej zaplatenej hodnote viac ako ich podriadení pracovníci. Takýto prístup označil za nespravodlivý aj americký miliardár Warren Buffett, ktorý verejne odsúdil, že on platí v percentách menej ako jeho sekretárka. Spravodlivosť by bola iba vtedy, ak by rovná daň bola spojená aj s rovnými odvodmi!
Rovná daň teda vôbec neznamená rovnakú daň. Pred viac ako rokom sa pokúsil oklamať percentá daňovo-odvodového zaťaženia Richard Sulík tým, že chcel občanom pribaliť do základu dane aj zaplatené odvody, čo možno prirovnať k mäsiarovi za socializmu, ktorý zákazníkovi pod rezne pri vážení nepozorovane pribalil aj kus loja. Na nezmysel tzv. odvodového bonusu najprv nalákal českých politikov a potom sa mu to bezmála podarilo aj na Slovensku.
Minulý mesiac na Slovensku prednášal o rovnej dani americký profesor Alvin Rabushka, ktorého dielo inšpirovalo Ivana Mikloša a Richarda Sulíka zaviesť rovnú daň v roku 2004 u nás. Podľa neho rovná daň pomáha k veľkému ekonomickému rastu, podporuje slobodný trh a zvyšovanie životnej úrovne. Škoda len, že zabudol povedať: najmä pre najvyššie príjmové skupiny daňovníkov. Rabushka sa zamýšľal, prečo sa rovná daň zapáčila iba krajinám, ktoré v drvivej väčšine patria medzi chudobné. Pre rozhodovanie investorov a podporu podnikania je dôležitá pritom nielen výška daňovej sadzby, ale aj spôsob vypočítavania základu dane, výška účtovných odpisov na majetok zaradený v podnikaní, ako aj sadzba dane z dividend, ktorá je u nás na rozdiel od iných ekonomík nulová.
Zavedenie progresívnej dane z príjmu fyzických osôb je skôr marketingovým ťahom plnenia volebných sľubov, ako nástrojom na konsolidáciu verejných financií. Zvýšenie dane z príjmu pre firmy z 19 % na 23 % podľa mnohých liberálnych ekonómov môže vystrašiť investorov, že nejde o posledné zvýšenie sadzby. Slovensku pre získanie dodatočných zdrojov do štátneho rozpočtu chýbajú dane, ktoré sme v roku 2004 ľahkovážne zrušili, pretože vraj ich výber bol nižší ako náklady na správu: daň z prevodu nehnuteľnosti pritom majú prakticky všetky krajiny EÚ, daň z darovania viaceré.
Progresívna daň láka k porušovaniu daňovej morálky, najmä v prípade krajín, kde je nízka vymožiteľnosť práva, nízka frekvencia daňových kontrol a príliš veľa afér, ktoré sa týkajú podvodov s DPH. Prax ukáže, či u nás platí známa Lafferova krivka, ktorá sa snaží preukázať, že vysoké dane = nízky výber peňazí do štátnej pokladnice. Za socializmu mala aj svoje heslo: „Kto neokráda štát, okráda svoju rodinu.“ Vtedy však naša krajina mala vyrovnaný štátny rozpočet, aj keď za cenu ostnatého drôtu na hraniciach.