Keď na Slovenku víťazila politika nad ekonomikou

Odchod obrovskej firmy zo Slovenska vraj spôsobí masovú nezamestnanosť... Fico by mal konať podobne ako Dzurinda a presvedčiť U. S. Steel, aby neodchádzali...

12.12.2012 22:00
debata (7)

Tak by sa dal parafrázovať krik časti opozície a niektorých médií na okraj údajne zamýšľaného predaja košických oceliarní. Akoby aktéri kampane stratili pamäť alebo archív.

Privatizácia a Rezešova éra Vstupu U. S. Steelu do Východoslovenských železiarní (VSŽ) predchádzala hlúpa privatizácia. Kupónová. Vtedajší minister zodpovedný za túto oblasť Ivan Mikloš napriek odporu a varovaniu mnohých odborníkov zaradil prakticky 100 percent akcií VSŽ do kupónovej privatizácie. Z nej vďaka možno úmyselne zle nastavenému alebo vôbec neregulovanému právnemu rámcu mohli profitovať správcovia investičných fondov. Tí sa drzo zmocnili majetku svojich akcionárov – radových občanov, držiteľov investičných kupónov.

Iba vďaka tomu mohol potom za vlády Vladimíra Mečiara ovládnuť 47-percentný podiel železiarní minister Alexander Rezeš. Nie všetko mu totiž prihrala vláda, väčšinu získal práve od správcov investičných fondov.

Rezeš vraj viedol vlastné, sprivatizované železiarne k úpadku. Lenže už on nie na politických, ale na ekonomických základoch vytvoril spoločný podnik s U. S. Steelom. Akcionári vrátane drobných každý rok, až na ten posledný, inkasovali z prospievajúceho podniku dividendy a štát jeden z najvyšších daňových príjmov.

Košické železiarne boli najmodernejšie v celom Československu. Ťažko preto rozumieť obohratým pesničkám, že bolo chybou za socializmu stavať tento kombinát na východnom Slovenku. Veď za takých „nevýhodných podmienok“ vedel byť zväčša ziskový aj za Rezeša a po celé obdobie pôsobenia U. S. Steelu.

Ako to bolo s daňovými nedoplatkami za Rezeša? Keď bolo treba VSŽ priškripnúť, štát poslal na desať spoločností patriacich do tejto skupiny daňovú kontrolu. Za roky 1996 až 1999 im daňové riaditeľstvo vyčíslilo dorub 2,3 miliardy korún. No keďže dorub pre jednu spoločnosť znamenal nárok na vratku pre inú, reálne išlo o 900 miliónov ko­rún.

Štát im síce vyrubil aj vysoké penále, ale pred vstupom U. S. Steelu ich odpustil. A tak polovicu nedoplatkov stihla ešte splatiť VSŽ a 700 miliónov korún sa zaviazala štátu za VSŽ splatiť americká firma. Takže v auguste 2000 priznal vtedajší prezident VSŽ Gabriel Eichler, že po odpustení penále a úhrade od U. S. Steelu nielenže nemali daňové nedoplatky, ale vznikli im razom preplatky!

Nastúpila reprivatizácia Neboli to len VSŽ, ktoré si prvá vládna koalícia Mikuláša Dzurindu ešte pred vyhranými voľbami 1998 vybrala medzi chutnými hrozienkami na reprivatizáciu.

Predstavitelia novej moci sa ani netajili, aký tlak vytvoria, aby dostali vybraných mečiarovských privatizátorov od válova. V súlade s takýmito postupmi nebol problém dohodnúť sa s bankami, aby žiadali od VSŽ predčasné splatenie všetkých úverov, čo by neprežil nijaký priemyselný podnik v strednej Európe.

O tom, že to však s insolventnosťou železiarní nemuselo byť až také zlé, svedčí aj terajšie priznanie Eichlera, že banky po tom, čo rezešovci padli, získali naspäť všetko, čo požičali. Teda ich biznis bol úspešný.

Ani rezešovci však neskončili zle. Preto nerobili veľký krik. Vynúteným predajom akcií získali niekoľkonásobne viac, ako za ne zaplatili za Mečiarovej vlády. Ak ich označovali niektorí predstavitelia Dzurindovej vlády za zlodejov, ktorí rozkrádali VSŽ, mali ich posadiť do basy, a nie ešte im dať zarobiť.

Dobre zarobili aj niektoré finančné skupiny, najmä Penta Group. V máji 2000 jej šéf Jaroslav Haščák novinárom potvrdil, že na predaji akcií VSŽ, ktoré nakupovala pred dvoma mesiacmi po 90 až 95 korún, zarobila viac ako štvrť miliardy korún.

Vláda totiž nemala dosť hlasov, aby mohla na valnom zhromaždení VSŽ odsúhlasiť zjavne nevýhodný predaj iba produkčného oceľového jadra spoločnosti pre amerického záujemcu. A tak za prísľub, že Penta nebude blokovať záujem vlády, kúpil štát od Penty akcie po 289 korún a zaparkoval ich v Transpetrole.

Druhý raz finanční žraloci zarobili na akciách VSŽ v decembri 2001, keď ich štát z Transpetrolu predával na burze. Napriek tomu, že pár hodín pred tým minister hospodárstva Ľubomír Harach verejne vyhlásil, že ich predaj je zablokovaný, že štát nebude predávať najväčší balík akcií VSŽ. O predaji sa tak dozvedel tesne pred zatvorením burzy koncom roka jediný uchádzač, čo potom nahnevalo aj Američanov z U. S. Steelu, ktorí predtým s vládou o predaji týchto akcií rokovali. V polovici októbra 2001 sa burzová cena jednej akcie VSŽ pohybovala okolo 465 korún. Päť minút pred skončením obchodovania v kalendárnom roku prešiel najväčší balík akcií VSŽ burzou tak, že o tom nik okrem insiderov nemohol vedieť. Štátny Transpetrol ich po Harachovom pokyne 21. decembra predal po 90 až 160 korún. Ani tentoraz predstavitelia vlády nekonali v záujme tohto štátu!

Vyšachovaní drobní akcionári Na predaj produkčnej časti VSŽ americkému záujemcovi najviac doplatili akcionári z kupónovej privatizácie, ale aj drobní akcionári, ktorí si tieto akcie nakúpili.

Najčistejším a najférovejším spôsobom získania VSŽ by bolo, keby si záujemca – napríklad U. S. Steel – skúpil ich akcie na kapitálovom trhu a vyhlásil ostatným akcionárom podľa platných zákonov verejný prísľub, že odkúpi všetky ponúknuté akcie.

Podľa už vtedy platných zákonov, ak chcel niekto nadobudnúť 30-percentný podiel v akciovej spoločnosti, musel dať verejný prísľub, že odkúpi aj všetky jej verejne obchodovateľné akcie. Keďže za rok 1999 pripadalo na jednu akciu VSŽ približne 1 080 korún čistého imania, pri vyhlásení verejného prísľubu by akcionári nemali dostať menej ako 540 korún za akciu. Nie je pravda, že nebolo inej možnosti, prípadne že o VSŽ mala záujem iba nejaká „vtedy ešte bezvýznamná indická firma“, ako to so stratou pamäti šíria v médiách zástancovia neekonomického predaja v prospech U. S. Steelu.

Lasshmiho N. Mittala, predsedu ISPAT International Limited, ktorý sa so svojou americkou pobočkou prezentoval ako najväčší výrobca ocele v Severnej Amerike a šiesty najväčší na svete, prijal prezident Rudolf Schuster. Oznámil mu záujem investovať do VSŽ 700 miliónov dolárov s garanciou udržania 93-percentnej zamestnanosti. No najdôležitejšia bola ochota kúpiť celé VSŽ, nie iba vylúpnuté jadro, a akcionárom vyplatiť viac, ako bol povinný verejný prísľub, hovorili až o 571 korunách na akciu. Mimochodom, dnes je spoločnosť Arcelor Mittal vo výrobe ocele svetová jednotka.

Už vtedy nevýhodný predaj Dzurindova vláda – ako aj teraz potvrdzuje Eichler – dávala nezakryto najavo, že chce mať v Košiciach americkú firmu. Neviedli ju však k tomu ekonomické, ale čisto politické dôvody. Oproti indickej ponuke bola totiž ponuka U. S. Steelu zakotvená v memorande s Dzurindovou vládou pre Slovensko ekonomicky nevýhodná. Američania totiž nakupovali aktíva železiarní bez záväzkov a iných bremien, okrem písomne schválených, spočívajúcich v predaji oceliarskeho srdca spoločnosti za 60 miliónov dolárov (2,8 mld. Sk).

To bolo menej ako 3 miliardy korún, ktoré vtedy vytvorila oceliareň za jediný štvrťrok! Aj túto cenu si U. S. Steel podmienil tým, že bežné aktíva kupovanej spoločnosti budú prevyšovať bežné pasíva o 170 miliónov USD.

Týchto 60 miliónov dolárov predstavovalo prakticky celý vstup zahraničného investora do kupovanej spoločnosti, zvyšok bola jeho povinnosť uhradiť za VSŽ časť daňových nedoplatkov. Na to im poskytol štát úver na desať rokov na vtedajšie pomery s nezvyčajne nízkou úrokovou sadzbou 6,5 percenta.

Americkú spoločnosť vstup do oceliarní teda stál okolo 400 miliónov dolárov. Pritom len na ziskoch za roky 2003 až 2007 zarobila viac ako päťnásobok! Štát prišiel aj o dane, ktoré mu dovtedy zabezpečovali VSŽ. U. S. Steel dostal k smiešne nízkej cene ešte aj desaťročné daňové prázdniny.

Je rozkošné, keď sa najtvrdší bojovníci proti daňovým prázdninám a investičným stimulom schádzajú teraz v televíznych debatách a bezostyšne kvitujú tento krok Dzurindovej vlády. Zrazu nenarušoval konkurenčné prostredie ani nič z toho, proti čomu už roky bojujú. Až v roku 2004 VSŽ vyhlásila povinnú ponuku na kúpu všetkých kótovaných akcií spoločnosti od akcionárov pri cene 89 korún za akciu. Ponuku spoločnosti ISPAT na 571 korún Dzurindova vláda odignorovala. Prečo? Lebo jej nešlo o vstup zahraničného investora, ale Bieleho domu na Slovensko.

Vstup Bieleho domu, nie zahraničného kapitálu „Vláda USA ani americký štát nemá žiadne vlastníctvo ani v U. S. Steele, ani v korporácii USX. Neviem ani o tom, že by prezident Clinton vlastnil nejaké naše akcie,“ odpovedal na tlačovke v máji 2000 John. H. Goodish, vtedajší prezident spoločnosti USX Engineers, do ktorej spoločnosť U. S. Steel patrila. Reagoval tak na otázku, prečo sa osobne prezident i ministerka zahraničných vecí USA tak neštandardne angažujú v podpore tohto obchodného prípadu.

Už si niektoré médiá pochvaľovali, že zvýhodnená firma U. S. Steel, má veľmi dobré vzťahy s Bielym domom, takže možno s istým optimizmom hovoriť aj o zahraničnopo­litických súvislostiach tohto obchodu. Vytvárala sa atmosféra, že bez toho Slovensko nebudú chcieť v NATO ani v organizácií najbohatších krajín OECD. A tým sa prikrýval a zdôvodňoval obchod za nezmyselne nízku, pre Slovensko ekonomicky nevýhodnú cenu, ktorej nepredchádzala verejná súťaž ani medzinárodný tender.

V tom čase Spojené štáty blokovali prijatie Slovenska do OECD. Poslanec František Mikloško (KDH) poznamenal, že bude stačiť, aby U. S. Steel dostal VSŽ, a tak sa aj stalo.

„Veľmoci si robia svoju politiku a my smrteľníci do nej skoro nevidíme. A či sa to dá z našej strany vôbec ovplyvniť, uvidíme až neskôr – možno vtedy, keď U. S. Steel dostane VSŽ,“ konštatoval. Ešte v ten istý deň, hneď ako „štát“ zdvihol na valnom zhromaždení ruku za predaj najlukratívnejšej časti VSŽ Američanom, USA oznámili, že už nebudú brániť nášmu vstupu do OECD. Z večera do rána sa zo Slovenska stala krajina, ktorej prisúdili právo patriť do exkluzívneho klubu 30 štátov sveta, zmizli všetky výhrady, ktoré mal Washington k stavu ekonomického a legislatívneho prostredia na Slovensku, hoci sa na ňom ešte nič nezmenilo.

Samozrejme, nemožno vyčítať spoločnosti U. S. Steel, že na Slovensku výrazne zarobila a po skončení daňových prázdnin by chcela zarobiť aj na predaji košických oceliarní. Možno sa však aspoň dodatočne pozastaviť nad politikmi, ktorí nekonali ani v záujme, ani v prospech štátu, ktorý im načas zverili voliči.

© Autorské práva vyhradené

7 debata chyba
Flowers