Pre dánsku spoločnosť predstavuje silný morálny imperatív, zároveň štát po vojne zaradila na stranu víťazov. Tohoročné 80. výročie sa stalo príležitosťou na ešte intenzívnejšiu prácu s národnou pamäťou – na spomienkových podujatiach sa zúčastnila kráľovná Margaréta II., premiérka Mette Frederiksen či minister zahraničných vecí Lars Lokke Rasmussen.
Príbeh bezprecedentnej mobilizácie celej spoločnosti na záchranu svojich spoluobčanov, ktorým v októbrových dňoch roku 1943 hrozila deportácia do nemeckých koncentračných táborov, má svoju poučnú predhistóriu.
Dánska spoločnosť a jej politická reprezentácia stáli v 30. rokoch, po uchopení moci Hitlerom v Nemecku (a plnom rozkvete stalinizmu v podobe Veľkého teroru v Sovietskom zväze, ale aj po Mussoliniho nástupe v Taliansku a porážke španielskeho republikanizmu) pred dilemou, ako čeliť silám európskej totality. Najmä Tretia ríša, s ktorou malo Dánsko krehkú pozemnú hranicu, predstavovala hrozbu eliminácie krajiny (eliminácia, na ktorej sa v prípade Poľska v priebehu niekoľkých septembrových týždňov roku 1939 zúčastnila tak západná, ako aj východná despócia, im dala tragicky za pravdu).
Záchrana dánskych Židov sa uskutočnila v situácii, keď nik – záchrancovia ani zachraňovaní – netušil o v tom čase už systematickom vyhladzovaní Židov, o šoa. Na jednej strane im chýbali informácie, na strane druhej predstavivosť…Igor Slobodník
Politici a generalita si uvedomovali, že vojenský odpor voči Wehrmachtu je zbytočný, riešila sa morálna dilema, koľko životov – desiatky, či stovky – mladých Dánov bude potrebné obetovať, aby sa krajina agresorovi nevzdala úplne bez boja (9. apríl 1940, deň okupácie Dánska, toto tragické číslo napokon ustáli na niekoľkých desiatkach obetí).
Dánske politicko-vojenské elity dlho pred vypuknutím vojny sformulovali stratégiu prežitia: v podmienkach hroziacej okupácie, ktorá – ako sa neskôr ukázalo – dostala podobu protektorátu „nordického strihu“ (benevolentnejšieho, než bola jeho druhá verzia, tá uplatnená na Čechov a Moravanov), v spoločnosti v maximálnej miere upevňovali hodnoty demokracie a humanizmu tak, aby v zrážke s totalitou jej formálne či neformálne inštitúcie obstáli. Vyjadrením tejto stratégie sa neskôr stane vyše trojročná kohabitácia vlády národnej jednoty s nemeckou okupačnou správou. Vo vzťahu k najzraniteľnejšej časti dánskej spoločnosti, jej židovskej komunite, vláda pred 2. svetovou vojnou prijala konkrétne legislatívne aj administratívne opatrenia, aby čelila v tom čase v celej Európe latentnému antisemitizmu a, naopak, aby pri zvyšovaní kohézie spoločnosti jej príslušníkov čo najviac integrovala položením dôrazu na občiansky (teda nie „rasový“ či konfesionálny) princíp.
Keď preto v septembri 1943 zo špičiek nemeckej okupačnej moci unikla informácia o chystanej deportácii dánskych Židov– otázka, či bol tento únik prejavom altruizmu, oportunizmu, alebo sofistikovanosti (zámeru dosiahnuť Judenfrei Dánsko bez destabilizácie vzorového protektorátu), dosiaľ zamestnáva tunajšiu historiografiu – do záchrany vyše 7¤000 osôb sa v réžii politických štruktúr a hnutia odporu veľmi konkrétne zapojili desaťtisíce Dánov. Aj v reakcii na pastiersky list protestantských biskupov, ktorý sa v kongregáciách po celej krajine čítal 3. októbra, jedni svojich spoluobčanov previezli na časti pobrežia ležiace naproti brehom neutrálneho Švédska, iní ich ukryli v súkromných domoch, nemocniciach, kostoloch, penziónoch a ešte iní ich previezli flotilou malých rybárskych lodí cez prieliv Øresund do bezpečia.
Záver tohto príbehu súvisí s Československom. Štyristosedemdesiatdva dánskych Židov, ktorým sa do bezpečia dostať nepodarilo, skončilo v Terezínskej pevnosti. Päťdesiatdva z nich sa z nemeckého koncentračného tábora na českej pôde už nevrátilo.
Novinár a historik Bo Lidegaard, ktorého dve diela sú pokladané za štandardné práce venované záchrane dánskych Židov, upozornil, že sa uskutočnila v situácii, keď nik – záchrancovia ani zachraňovaní – netušil o v tom čase už systematickom vyhladzovaní Židov, o šoa. Na jednej strane im chýbali informácie, na strane druhej predstavivosť… Dánski Židia sa o ňom dozvedeli až po príchode do Terezína – od svojich slovenských súvercov.
Kritická spoločenská atmosféra Dánska nabáda k tomu, aby sa spolu s obrovským občianskym vzopätím diskutovalo aj o zlyhaniach. Možno ospravedlniť reštriktívnu predvojnovú politiku voči židovským utečencom z Nemecka? Boli všetky kompromisy, ktoré musela vláda spolupracujúca s nacistami urobiť, skutočne nevyhnutné? Neprispievalo Dánsko k nemeckému vojnovému úsiliu dodávkami potravín či budovaním infraštruktúry?
Pre zachovanie rovnováhy medzi pátosom a realitou sa jedno z dvoch hlavných spomienkových podujatí uskutočnilo v Gilleleje, rybárskom prístave na najsevernejšom výbežku ostrova Sjaelland, odkiaľ sa podarilo do bezpečia prepraviť pätinu z celkového počtu zachránených Židov. Gilleleje je však zároveň aj iným synonymom – miestny informátor nacistov priviedol k tamojšiemu kostolu, kde sa ukrývalo 80 utečencov s nádejou na záchranu…
