V podstate obeť uverí v rovnaké hodnoty, akých nositeľom je únosca, a prestane ho pokladať za hrozbu. Neviem, či sú otcovia mesta hrdí na pomenovanie tohto traumatického prepojenia páchateľa a obete, v každom prípade mu názov prischol po rukojemníckej dráme pred 45 rokmi v Štokholme.
Ráno 23. augusta 1973 vtrhol zamaskovaný Jan-Erik Olsson do banky v centre švédskeho hlavného mesta, vytiahol samopal, vystrelil pár varovných rán do stropu a uviedol sa zvolaním: „Táto párty sa ešte len začína…“ Inštitúcia niesla názov Švédska kreditná banka (už neexistuje, dnes je súčasťou najväčšej severskej banky Nordea) a sídlila na námestí Norrmalmstorg (námestiu dominujú hodiny okrem času ukazujúce aj dátum, umiestnené práve na budove spomínanej banky, meno sa odvodzuje od pieskovo-štrkového podložia), ktoré je čoby kameňom dohodil od nášho veľvyslanectva v Štokholme. K námestiu sa ešte vrátim, späť k bankovej lúpeži…
Spustený alarm privolal policajnú hliadku, bankový lupič zranil jedného policajta a štyroch zamestnancov banky vzal ako rukojemníkov, zabarikádujúc sa spolu s nimi v trezore. Následná rukojemnícka dráma trvala šesť dní a do vyjednávania sa zapojil aj švédsky premiér Olof Palme (ktorý, mimochodom, ešte ako začínajúci sociálnodemokratický politik rozhodne odsúdil okupáciu Československa Sovietskou armádou v auguste 1968). Lupič aj so svojím komplicom dostal ponuku odísť v únikovom aute (prejavil štýl – požadoval Ford Mustang!) aj s výkupným, ale za podmienky, že prepustí všetkých rukojemníkov. Už vtedy si medzi nimi médiá všimli takých, ktorí sa vo fáze vyjednávania vyjadrovali, že sa vlastne cítia bezpečne s únoscami (prejavovali im dôveru) a kritizovali skôr postup polície.
Rukojemnícka dráma sa za veľkej mediálnej pozornosti nakoniec úspešne skončila policajným zásahom, vzdaním sa lupičov a oslobodením rukojemníkov. A hoci rukojemníci neskôr vyhlásili, že voči kriminálnikom nikdy neprejavili empatiu, nový psychologický pojem – štokholmský syndróm – bol na svete a začal si žiť vlastným životom (treba poznamenať, že pôvodne dostal názov norrmalmstorský syndróm, ale uznajme, to by si nik nezapamätal).
A hoci pozitívny vzťah rukojemníkov k svojim únoscom na Norrmalmstorgu bol zrejme skutočne mediálne skreslený a vedecký svet štokholmský syndróm dodnes spochybňuje, množstvo filmov, kníh a analýz, vedeckých či laických, venujúcich sa rukojemníckej dráme a syndrómu ako prirodzenej obrannej reakcii ľudí v ohrození za tých 45 rokov vytvorilo dostatočne silnú legendu a opakovane nám ponúklo pomocnú ruku v situáciách, keď hľadáme vysvetlenie správania ľudí sympatizujúcich s agresorom.
Týka sa to dnes aj Ukrajiny. Veľká časť ľudí na celom svete uverila tvrdeniam, že za vojnu na Ukrajine môže Západ a Ukrajina sama a utieka sa k vysvetleniu, že Rusko, ako vyhlásený svetový ochranca mieru, ktorý ako niekdajší Sovietsky zväz pomohol v druhej svetovej vojne poraziť nacizmus, „len“ oprávnene bráni svoje legitímne záujmy. Privierajú oči pred pravdou, idealizujú ruský režim, popierajú rozsah agresie, prekrúcajú historické fakty a najmä realitu. A keď už aj uznajú ruskú agresiu, rýchlo pridajú ALE. Štokholmský syndróm 21. storočia…
Veľká časť ľudí na celom svete uverila tvrdeniam, že za vojnu na Ukrajine môže Západ a Ukrajina sama a utieka sa k vysvetleniu, že Rusko, ako vyhlásený svetový ochranca mieru, ktorý ako niekdajší Sovietsky zväz pomohol v druhej svetovej vojne poraziť nacizmus, „len“ oprávnene bráni svoje legitímne záujmy.
Švédsko ním však rozhodne netrpí! Na základe prieskumov verejnej mienky vyše 90 percent spoločnosti podporuje Ukrajinu asúhlasí so všestrannou pomocou nášmu východnému susedovi, vrátane vojenskej (doterajších 14 balíkov vojenskej pomoci nepredstavuje konečný počet). Od ruskej invázie sa každý (!) pondelok na pravé poludnie na námestí Norrmalmstorg, práve tom, kde sa zrodil fenomén štokholmského syndrómu, koná početná verejná demonštrácia na podporu Ukrajiny. Na pódiu sa striedajú politici, aktivisti, umelci, obyčajní Ukrajinci a Švédi. Je to nielen silné gesto solidarity Švédska, ale najmä príval pozitívnej energie a nádeje, že Ukrajina aj s pomocou partnerov svoju nezávislosť a územnú celistvosť voči ruskej agresii ubráni.
Jan-Erik Olsson po odpykaní trestu oľutoval bankovú lúpež a za rukojemnícku drámu sa ospravedlnil. Mám vážne pochybnosti, či je za všetko to násilie a zločiny páchané na Ukrajine takéhoto ospravedlnenia súčasné Rusko vôbec schopné. A kým budú po svete rukojemníci, ktorí prejavujú silné, chronické symptómy štokholmského syndrómu, ktorí relativizujú alebo nevidia (nechcú vidieť) ruskú agresiu, či ju dokonca obhajujú a schvaľujú, svetová rukojemnícka dráma v priamom prenose môže pokračovať.
Ak by sme však ruskému agresorovi jeho zločin, lúpež na ľudskosti, umožnili dokonať, zaplatíme zaň všetci – a Ukrajina ako štát zaplatí cenu najvyššiu.
