V tomto duchu talianska vláda oživuje Matteiho plán pre Afriku. Enrico Mattei bol povojnový zakladateľ talianskeho štátneho energetického gigantu ENI. Snažil sa o vyváženú partnerskú spoluprácu medzi africkým kontinentom a Talianskom tak, aby sa maximalizoval potenciál ekonomického rastu Afriky, a zároveň sa zvýšila energetická nezávislosť Talianska. Summa summarum vyvážený a obojstranne prospešný hospodársky vzťah bez akýchkoľvek náznakov vykorisťovania a moderného kolonializmu.
S obnovením Matteiho plánu prišiel Mario Draghi počas vypuknutia energetickej krízy. Kontinuita nastala aj po zvolení Giorgie Meloniovej za taliansku premiérku. Ich hlavný cieľ bol totožný – využiť energetickú krízu a urobiť z Talianska strategický stredomorský plynový uzol. Ako Meloniová vyhlásila, Taliansko po rokoch cúvania chce znova získať strategickú úlohu v Stredomorí. Posledné dve talianske vlády podpísali početné dohody s krajinami produkujúcimi plyn v snahe čo najrýchlejšie nájsť alternatívy k ruskému plynu.
Matteiho plán sa však netýka výlučne zabezpečenia dodávok plynu z Afriky. Ide o značne komplexnejší plán rozvoja spolupráce a podpory stability štátov na tomto kontinente, týkajúci sa aj nových čistých technológií, dekarbonizácie, produkcie vodíka a projektov v oblasti poľnohospodárstva, strategických pre znižovanie nelegálnej ekonomickej migrácie.
Zo zahraničnopolitického pohľadu je zaujímavé sledovať, ako sa za posledné roky vzťahy medzi Talianskom a Afrikou zintenzívnili. Aj v prípade Tuniska, významného severoafrického partnera pre Európu, zohralo Taliansko kľúčovú úlohu pri dohode o strategickom partnerstve medzi EÚ a Tuniskom. Meloniová má v tomto smere záujem i naďalej udávať tempo v Európe a naplniť tak ambíciu Talianska hrať strategickú úlohu v kľúčových oblastiach a získať u partnerov náležitý rešpekt.
Taliansko už v minulosti ašpirovalo na post strategického plynového uzla. Tieto plány však boli brzdené technickými, ekonomickými a geopolitickými okolnosťami. Preto akákoľvek stratégia bude musieť byť súčasťou širšej európskej energetickej stratégie. Skutočná európska energetická únia je ešte v nedohľadne.
Na ceste za naplnením týchto ambícií je však niekoľko prekážok. Neopomenuteľná je krehká politická a bezpečnostná situácia na africkom kontinente, ale aj politické a ekonomické záujmy iných významných geopolitických hráčov. V konečnom dôsledku nie je núdza ani o konkurentov pri získaní líderstva v európskej energetickej bezpečnosti.
Taliansko už v minulosti ašpirovalo na post strategického plynového uzla. Tieto plány však boli brzdené technickými, ekonomickými a geopolitickými okolnosťami. Preto akákoľvek stratégia bude musieť byť súčasťou širšej európskej energetickej stratégie. Skutočná európska energetická únia je ešte v nedohľadne. EÚ však vytvorila niekoľko koordinačných mechanizmov vrátane súboru nástrojov na boj proti rastúcim cenám energií. Vzhľadom na kľúčovú úlohu EÚ pri určovaní energetického mixu pre región a investície pre partnerské krajiny môžu ambície Talianska uspieť len v kombinácii so širším európskym prístupom. Talianska vláda a samotná premiérka Meloniová si uvedomujú, že je potrebné viac sa zapájať do európskych plánov a rozvinúť väčšiu schopnosť ovplyvňovať rozhodnutia na európskej úrovni. V opačnom prípade aj tie najlepšie úmysly a ambície môžu byť opäť zmarené technickými, ekonomickými a geopolitickými problémami.
