V zdravo kritickom spoločenskom ovzduší krajiny sa o slovo vzápätí prihlásili aj nositelia predstavy o budúcom Dánsku ako republike. Napriek tomu, či práve preto, že dánska spoločnosť je na 80 percent presvedčená o pridanej hodnote kráľovstva a rovnako 80 percent má kladné očakávania od panovania Frederika X.
Pre slovenského pozorovateľa narodeného v úvode 60. rokov, teda plne socializovaného v podmienkach republiky, v prvej polovici života tej zväčša okupovanej, normalizovanej, husákovskej, v druhej polovici potom demokratickej a neskôr aj samostatnej, je búrka emócií a akcelerovanie diskusie idúcej na dreň štátu, či presnejšie kráľovstva dánskeho, novou skúsenosťou.
Ústrednou témou diskusie je však očakávanie, že panovník bude naďalej zohrávať úlohu integrujúcej osobnosti a zároveň zabezpečí, aby koruna slúžila ako pevný, stabilizujúci bod, okolo ktorého sa spoločnosť môže zjednotiť v časoch krízy.
V podmienkach veľmi zúženého mandátu dánskeho panovníka, ale aj v podmienkach skromnej materiálnej bázy, na ktorej dánsky kráľovský dvor funguje (v porovnaní napríklad so Spojeným kráľovstvom), získavajú ešte väčšiu moc symboly. Dánski publicisti už tretí týždeň uvažujú, čím na intelektuálne a kultúrne podnetný obsah vyše polstoročného mandátu kráľovnej nadviaže jej syn.
Ústrednou témou diskusie je však očakávanie, že panovník bude naďalej zohrávať úlohu integrujúcej osobnosti a zároveň zabezpečí, aby koruna slúžila ako pevný, stabilizujúci bod, okolo ktorého sa spoločnosť môže zjednotiť v časoch krízy. V tejto funkcii monarchii politici podliehajúci volebným cyklom meraným rokmi, nie desaťročiami, len ťažko môžu konkurovať. Moderná monarchia má zároveň v pokojnejších časoch za úlohu udržiavať čo najväčšiu zomknutosť spoločnosti, od jej elity po základňu, okolo dlhodobých cieľov (napríklad štát ako nositeľ spravodlivosti, garant vlády zákona a rovnosti príležitostí pre všetkých).
Na balkóne zámku Christiansborg, odkiaľ v súlade s tradíciou sociálnodemokratická premiérka Mette Frederiksenová na tri svetové strany vyhlásila Frederika X. za dánskeho kráľa, po prvý raz zaznelo krédo nového panovníka: „Svorne, verne, v prospech Dánskeho kráľovstva.“ Slovensko za svojej existencie, odkedy si samo seba začalo uvedomovať ako entitu, subjekt, nie objekt dejín, teda od konštituovania sa ako súčasť Československa v roku 1918, vygenerovalo len jednu osobnosť, na ktorej sa dnes vieme väčšinovo zhodnúť, má teda spomenutú integračnú schopnosť a zároveň nám – dnes už len prostredníctvom zachovaných, často lakonických citátov – pomáha dať zmysel medzičasom samostatnej štátnosti.
Je istou iróniou „slovenského storočia“, že Milan Rastislav Štefánik ako jediný z trojice zakladateľov ČSR uprednostňoval, aspoň v začiatkoch nového štátneho útvaru, formu konštitučnej monarchie. Po tom, čo sa v novembri 1918 v Ázii dozvedel, že v Prahe došlo k vyhláseniu republiky, reagoval na túto skutočnosť v telegrame T. G. Masarykovi veľmi podráždene. A podľa niektorých zdrojov popri iných tradičných európskych kráľovských dvoroch – ako bolo pri nových štátoch bežnou praxou – uvažoval aj o výpožičke z dánskej vládnucej dynastie.
Verím, že aj vzhľadom na osud československého štátu opakovane potvrdzujúceho náchylnosť na rozpad by túto pointu dánski publicisti uvažujúci dnes o udržateľnosti monarchie na ďalších 50 rokov ocenili.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
