Meštrovič sa do veľkého sveta vybral z dedinky Otavice vo vtedy ešte rakúsko-uhorskej Dalmácii; cez učenie u kamenára v Splite a štúdium na viedenskej Akademie der bildenden Künste (sedem rokov prinieslo prvé úspechy, už tu ho označia za nasledovníka Augusta Rodina, jedného z najväčších sochárov 19. storočia; neskôr príde aj na absolutórium z úst samotného majstra) ho ako mnohých iných v roku 1908 zlákal Paríž fin de siècle. Okrem Rodina na neho v meste na Seine pôsobilo dielo Antoina Bourdella (v jeho ateliéri sa v rokoch 1921 – 1922 pohyboval slovenský sochár Július Bartfay) a Aristida Maillola (životné postoje Francúza a Chorváta počas 2. svetovej vojny nemohli byť odlišnejšie). V roku 1911 odíde do Belehradu, neskôr do Ríma, po vypuknutí 1. svetovej vojny je však už opäť vo Francúzsku.
Meštrovič sa v Paríži stáva jedným zo zakladateľov Juhoslovanského výboru, obdoby Česko-slovenskej národnej rady, hlavného orgánu zahraničného odboja. Záujem na povalení rakúsko-uhorského mocnárstva ho spojí s T. G. Masarykom a E. Benešom, ktorí prispejú k tomu, že sa z neho v medzivojnovej ČSR stane celebrita. Mimochodom, Meštrovič sa v memoároch vydaných rok pred smrťou opakovane vracal k rozhovorom s TGM, Alicou Masarykovou, dcérou a najdôležitejšou spolupracovníčkou prezidenta, ako aj s E. Benešom, v ktorých sa kriticky vyjadroval k nedostatku empatie voči Slovákom… Na prelome rokov 2022 a 2023 Meštrovičove väzby na ČSR pripomenula výstava v Galérii hlavného mesta Prahy.
Aj vďaka priateľstvu s Bohumilom Kafkom, iným dočasným Parížanom (1905 – 1908), vytvorí niekoľko podobizní prezidenta-osloboditeľa. Je čarom nechceného, že na práve prebiehajúcu výstavu o dejinách slovenskej a českej architektúry na Bratislavskom hrade návštevník vstupuje medzi Meštrovičovou bustou TGM (prezident výsledkom nebol nadšený) a Kafkovou notoricky známou sochou Milana R. Štefánika v leteckej kombinéze?
Reč je o soche slovenského spisovateľa Martina Kukučína a o jej autorovi, Chorvátovi Ivanovi Meštrovičovi, ktorý patrí k najvýznamnejším osobnostiam sochárskeho umenia 20. storočia. Nijakému slovenskému literátovi sa v dejinách neušiel pamätník od slávnejšieho umelca.
Umelec v čase vypuknutia 2. svetovej vojny žije v Juhoslávii, keďže sa však nestotožní s režimom chorvátskeho vojnového štátu (a naopak), vojnu prežije v Taliansku a Švajčiarsku. Po nacistickej totalite odmietne aj Titom sľubovaný komunistický raj a v roku 1947 odchádza do USA, najprv vyučuje na newyorskej Syracuse University, od roku 1955 na Univerzite Notre Dame v South Bend v štáte Indiana. Popri tom tvorí, súčasťou jeho ateliéru sa na prelome 50. a 60. rokov – po európskej spolupráci s Jánom Koniarekom – stane ďalší sochár od Trnavy, William Schiffer žijúci v tom čase už vo Francúzsku.
Čo nás privádza ku Kukučínovi sediacemu v parku a zahĺbenému do knihy. Objednávka na sochu prišla z kruhov argentínskych Slovákov, nedlho pred smrťou práve na nej Meštrovič rok spolupracoval so Schifferom. Krajania ju chceli na počesť rodáka, ktorý sa ako lekár Matej Bencúr zo Seliec na jadranskom ostrove Brač rozhodol aj s chorvátskou manželkou presídliť do mesta Punta Arenas v čílskej Patagónii. Honorár uhradil slovenský kazateľ J. Lacho. V roku 1961 Meštrovič rozmernú sadrovú sochu odoslal do Južnej Ameriky, pre nedostatok peňazí však k jej osadeniu nedošlo.
O sochu prejavili záujem slovenskí jezuiti v Kanade. Zložili päťtisíc dolárov, za ktoré odliali dve diela v bronze. Prvý odliatok odhalili 2. septembra 1973, vyše 11 rokov po smrti autora, v kanadskom Cambridge na pozemkoch patriacich rádu (minulý rok si túto udalosť v predstihu pripomenula Slovenská národná knižnica v Martine), druhý odliatok odkúpil Július Rudinský, slovenský entomológ žijúci v USA, aby ho daroval Oregonskej štátnej univerzite v meste Corvallis. Zaplatil aj za ďalší odliatok, ktorý chcel venovať Matici slovenskej. Na dlhé roky však skončil na pôde Slovenského kultúrneho spolku v Buenos Aires: okolo daru emigrantov sa začali ideologické tance hodné obdobia normalizácie.
Keď komunistický režim po takmer desaťročí súhlasil s osadením sochy, miesto sídelného mesta Matice v Martine skončila v Bratislave; korunu šaráde nasadil dobový minister kultúry, sám literát, ktorý pri jej odhaľovaní v Medickej záhrade o zásluhe krajanov neutrúsil ani slovo (to už mal päť rokov po devótnej rovnomennej zbierke). Dnes zástoj krajanov na získaní sochy, ktorú všetky texty venované Meštrovičovmu œuvre radia medzi jeho najvýznamnejšie diela (zviditeľňujúc tak slovenského prozaika, ako aj Bratislavu), pripomína tabuľa umiestnená vďaka zbierke už v eurách…
Leto 2024 ponúka príležitosť opustiť zaužívané trasy a navštíviť niektorý z kultúrnych priestorov v Záhrebe, Splite a Otaviciach, ktoré Meštrovič odkázal vlasti, či galériu v rodnom Vrpolju.
