Osobitne, keď ide o Českú republiku, je v nich veľká symbolika. Dnes máme novú, mladú generáciu, ktorá nemá sentiment a emóciu zo spoločného štátu. Je preto dôležité udržať kontakt, budovať prepojenia, vytvárať príležitosti na potvrdzovanie unikátnosti slovensko-českých vzťahov. Nepovažovať doterajšiu nadštandardnosť vzťahov za samozrejmosť.
Skutočnosťou je už naša tridsaťročná samostatnosť, ktorá si vyžaduje nový, kreatívny a moderný spôsob prezentácie Slovenska v Česku. Ako ju uchopiť? Aký „brand“, resp. zjednocujúcu tému jej vtlačiť? O to viac, že ide o Českú republiku, vo vzťahu ku ktorej často skĺzavame do „však sa poznáme“.
Tridsať rokov samostatnosti otvára legitímne otázky, ako zaujať, zároveň ako sa vysporiadať aj s tvrdou konkurenciou iných štátov, s inak nastavenými prioritami a vnímaním oboch krajín mladou generáciou. Ako kultivovať blízkosť jazykov, kultúr a využívať prezentáciu v celej jej bohatosti na udržanie našej unikátnej blízkosti.
Dovoľte mi vrátiť sa k dvom udalostiam minulého týždňa v pražskom prostredí. Oslávili sme 30. výročie založenia Slovenského inštitútu, ktorého poslaním je najmä prezentácia kultúry a umenia. Slovenský inštitút v Prahe vznikol k 1. januáru 1994 ako úplne prvý zo siete slovenských inštitútov. Na rozdiel od ostatných, v súčasnosti ôsmich slovenských inštitútov má svoje špecifikum.
Myšlienka prehlbovať a zveľaďovať česko-slovenskú vzájomnosť sa zrodila 23. apríla 1969 v pražskom Černínskom paláci, sídle vtedajšieho Federálneho ministerstva zahraničných vecí. Prvý ročník uvádzali také osobnosti česko-slovenského kultúrno-spoločenského života, akými rozhodne boli Miroslav Horníček, Milan Lasica a Július Satinský.
Bol založený bezprostredne po vzniku Slovenskej republiky a bol konštituovaný na pôde bývalého Domu slovenskej kultúry, kde sa schádzali predovšetkým Slováci žijúci v dovtedajšej Českej a Slovenskej Federatívnej Republike. Všetci doterajší riaditelia a riaditeľky, Peter Krupár, Gabriela Leinerovičová, Igor Otčenáš, Ladislav Snopko, Vladimír Valovič a Ľubica Krénová, mu vtláčali svoju stopu v rôznych druhoch umenia. Zásadná zmena v poslaní siete slovenských inštitútov nastala roku 2004, keď Slovenská republika v rámci desiatky pristupujúcich krajín vstúpila do Európskej únie.
Inštitút v Prahe sa začlenil medzi zahraničné kultúrne inštitúty, ako sú Lisztov inštitút – Maďarské kultúrne centrum, Poľský inštitút, Rakúske kultúrne fórum, Francúzsky inštitút, Goetheho inštitút, Taliansky inštitút, Cervantesov inštitút a mnohé ďalšie. Dovtedy užšie spolupracovali najmä kultúrne inštitúty krajín V4, od tejto zmeny sa však začala rozširovať spolupráca Slovenského inštitútu so všetkými ostatnými. Dnes sa stretávajú a spolupracujú na rôznych európskych kultúrnych projektoch na báze pražského klastru EUNIC (EU National Institutes for Culture).
Oslavy 30. výročia boli dôstojné. Spojili sa s prezentáciou súčasnej maľby pätice mladých žien. V kurátorskej koncepcii Jany Babušiakovej sa predstavili autorky Žofia Dubová, Patrícia Koyšová, Kristýna Mésároš a Iveta Stehlíková, česká umelkyňa žijúca na Slovensku. Na pozadí výstavy sa uskutočnil aj slávnostný koncert, na ktorom vystúpila pätica umelcov: pätnásťročný husľový virtuóz Teo Gertler, kontrabasista František Výrostko, operní speváci Daniel Čapkovič a Ondrej Šaling, ktorých na klavíri sprevádzal slovenský dirigent Ondrej Olos, terajší šéfdirigent opery Národného divadla Brno.
Tou druhou udalosťou bol už jubilejný, 10. ročník Česko-Slovenského plesu, opäť pod záštitou prezidentky Slovenskej republiky a prezidenta Českej republiky, hlásiaci sa k odkazu dobrých tradícií v česko-slovenských a slovensko-českých vzťahoch, nadväzujúci na činnosť záujmových krajanských a menšinových spolkov v Slovenskej i Českej republike. Každoročne potvrdzuje tradíciu česko-slovenských Spoločenských zoznamovacích večerov a neskôr Slovenských plesov v Prahe (z rokov 1969 – 2008, 2010), ktorých história bola dlhšia ako 40 rokov.
Myšlienka prehlbovať a zveľaďovať česko-slovenskú vzájomnosť sa zrodila 23. apríla 1969 v pražskom Černínskom paláci, sídle vtedajšieho Federálneho ministerstva zahraničných vecí. Prvý ročník uvádzali také osobnosti česko-slovenského kultúrno-spoločenského života, akými rozhodne boli Miroslav Horníček, Milan Lasica a Július Satinský.
Desiaty ročník plesu sa konal symbolicky opäť v Obecnom dome. V čom tkvie jeho symbolika? Je miestom, kde bola 6. januára 1918 podpísaná Trojkráľová deklarácia a 28. októbra 1918 vyhlásená Československá republika, spoločný štát Čechov a Slovákov. Miestom, ktoré druhýkrát významne vstúpilo do histórie česko-slovenskej štátnosti prvými vyjednávaniami o páde komunizmu v novembri 1989. A symbolika aj preto, lebo ples je výborná príležitosť na pripomenutie si výročí, prepájanie krajov a partnerských regiónov, spájanie ľudí.
Nielen ples, ale aj iné aktivity kontinuálne potvrdzujú blízkosť Čechov aj Slovákov v zjednotenej Európe. Je to zadanie pre politickú, diplomatickú, kultúrnu, podnikateľskú, vedeckú a spoločenskú komunitu oboch krajín v zmysle klasického „ve dvou se to lépe… tančí“.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
