Hoci to vzhľadom na známe okolnosti trvalo dlhšie, než by sme si boli mysleli, dnes sú už Švédsko i Fínsko súčasťou NATO a prispievajú k posilneniu aj našej bezpečnosti. Prirodzene sa v tejto súvislosti natíska otázka týkajúca sa budúcnosti tohto štatútu v prípade jednej z mála zostávajúcich neutrálnych krajín Európskej únie, susedného Rakúska.
Na rozdiel od severských štátov sa pri hľadaní počiatkov rakúskej neutrality stačí vrátiť „len“ do roku 1955. Pri podpise štátnej zmluvy zo strany víťazných európskych mocností druhej svetovej vojny bola neutralita v podobe strohého, len dvojčlánkového ústavného zákona cenou, ktorú sa Rakúsko v spomínanom roku zaviazalo zaplatiť za obnovenie svojej suverenity a odsun okupačných vojsk. V tomto zákone zakotvená „večná“ neutralita sa stala súčasťou novej identity nášho suseda. Jej obsahom je do dnešných dní dvojité nie: nie členstvu vo vojenských alianciách a nie vojenským základniam na rakúskom území.
V otázke budúcnosti konceptu vojenskej neutrality majú dnes rakúski politici jasno. Aj po siedmich dekádach prakticky unisono, len s výnimkou menšej strany liberálov, verejne striktne odmietajú potrebu otvorenia diskusie o jeho prehodnotení. Ich oficiálne pozície pritom plne kopírujú názory občanov krajiny. Podľa ostatného prieskumu verejnej mienky 77 percent z nich preferuje zachovanie neutrálneho štatútu Rakúska, len 17 percent je za vstup do NATO. Podobný výsledok prinášajú prieskumy už desiatky rokov a nič na tom nezmenil ani 24. február 2022.
Zachovanie neutrality je v Rakúsku tradične vnímané ako základný predpoklad bezpečnosti a prosperity krajiny. Na rozdiel od Švédov či Fínov, kde k odklonu od neutrality došlo pod vplyvom objednávky zo strany obyvateľov, v rakúskej spoločnosti zatiaľ presvedčenie o potrebe prehodnotenia tohto statusu nevyzrelo. Premisu o neutralite, bezpečnosti a prosperite otvorene spochybňuje len časť expertnej komunity, argumentujúc, že bezpečnosť, ako potvrdzuje príklad ukrajinskej neutrality garantovanej rusko-americko-britským memorandom či belgická neutralita pred prvou svetovou vojnou, je pomerne ľahko pominuteľný mýtus. A čo sa týka druhého elementu spomínanej premisy, prosperity krajiny, je zrejmé, že za ňu Rakúšania vďačia najmä skutočnosti, že sa po druhej svetovej vojne ocitli na správnej strane železnej opony a neskôr, od polovice 90. rokov, ako súčasť európskeho integračného projektu naplno využili výhody s členstvom spojené.
Hoci sa Rakúsko pristúpením k EÚ a prijatím Lisabonskej zmluvy stalo súčasťou jej Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky vrátane tzv. doložky o vzájomnej obrane zaväzujúcej poskytnúť inému členskému štátu, ktorý sa stal obeťou ozbrojenej agresie, pomoc všetkými dostupnými prostriedkami, vojenská neutralita krajiny zostáva – minimálne vo verbálnej rovine – nedotknutá. Predstavitelia vlády sa v tejto súvislosti môžu odvolať na tzv. írsku klauzulu, v súlade s ktorou výkon Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky musí rešpektovať osobitný charakter bezpečnostnej a obrannej politiky niektorých (napr. neutrálnych) členských štátov. Rakúsky parlament svojho času v ratifikačnom akte k Lisabonskej zmluve uviedol, že krajina sa bude môcť v budúcnosti sama rozhodnúť, či a akým spôsobom pomoc poskytne.
Koncept neutrality zapustil v Rakúsku také silné korene, že ním, na rozdiel od Fínska či Švédska, neotriasli ani aktuálne tektonické zmeny v bezpečnostnej architektúre Európy.
Spísané a podčiarknuté, koncept neutrality zapustil v Rakúsku také silné korene, že ním, na rozdiel od Fínska či Švédska, neotriasli ani aktuálne tektonické zmeny v bezpečnostnej architektúre Európy. Stačí si pripomenúť slová kancelára vyslovené krátko po začiatku ruskej invázie na Ukrajinu: „Rakúsko bolo neutrálne, Rakúsko je neutrálne, Rakúsko zostane neutrálne. Táto skutočnosť nie je predmetom diskusie.“ Politici si uvedomujú, že otváraním témy neutrality sa ani s odstupom mnohých desaťročí voľby nevyhrávajú, a preto, reflektujúc hlas národa, zostávajú pri zachovaní status quo.
V otázke neutrality tak možno očakávať skôr evolúciu než revolúciu. Bezpečnostná stratégia krajiny spred vyše desiatich rokov ani raz nespomína Severoatlantickú alianciu. Bude zaujímavé sledovať, či v pripravovanom novom dokumente dôjde k posunu, ktorý by reflektoval dnešné reálie vrátane prebiehajúcej realizácie spoločných programov s NATO či posilňovania interoperability ozbrojených síl. To, že v krajine dochádza k evolúcii vnímania obsahu konceptu neutrality, ilustruje aj súhlas vlády s transportom vojenskej techniky a materiálu iných európskych krajín pre Ukrajinu cez rakúske územie či minuloročné rozhodnutie kabinetu vstúpiť do konzorcia európskych štátov, členov NATO, budujúcich systém protiraketovej obrany Sky Shield. Aj príklad Rakúska teda potvrdzuje, že medzi striktnou neutralitou a členstvom vo vojenskej aliancii existuje viacero odtieňov sivej.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.