Po tieto dni žijeme v oboch našich krajinách prezidentskou témou: nedávno prezident Pavel oslávil a reflektoval prvý rok vo funkcii, na Slovensku máme po prezidentských voľbách, slovenská prezidentka Zuzana Čaputová začala svoje rozlúčkové návštevy a do kín v Česku i na Slovensku prichádza nový film o Václavovi Havlovi.
To všetko nás vedie k premýšľaniu, aká je vlastne úloha a poslanie hlavy štátu volenej priamou voľbou občanmi, v krajinách ako Slovensko či Česko, ktoré nemajú prezidentský systém vládnutia. „Limity“ kompetencií, ktoré stanovuje ústava, môže prezident prekonať popularitou medzi občanmi, ako aj vlastnou morálnou autoritou. Môže prekročiť medze čisto reprezentatívneho, ceremoniálneho aktéra ústavného systému a stať sa dôležitým hýbateľom spoločensko-politických udalostí a systémových zmien. Takých, ktoré ďaleko presahujú jedno či dve volebné obdobia. Dokazuje to aj pár nedávnych udalostí z Česka, ktoré by mohli byť „povolebnému“ Slovensku v mnohom inšpiráciou.
Pred niekoľkými dňami vstúpil oficiálne do kín nový dokumentárny film „Tady Havel, slyšíte mě?“ Posledný prezident Česko-Slovenska a prvý prezident Českej republiky vo filme vystupuje nielen ako hlava štátu, ktorá sa preslávila po celom svete. Pred kamerou vidíme najmä občana, režiséra, priateľa, manžela, pacienta, najmä však človeka odchádzajúceho zo života.
„Dokument je o mnohých podobách odchádzania a starnutia veľkého muža, o potrebe vnímať a zažívať niekdajšieho dramatika, väzňa svedomia, občana, štátnika a plachého režiséra vlastného života v doposiaľ neznámych polohách,“ povedal o dokumente jeho autor, scenárista a režisér Petr Jančárek. V unikátnej snímke, cez ktorú sa nám niekdajší český prezident aj dvanásť rokov od smrti akoby autenticky prihováral a nútil nás premýšľať, silno rezonujú mnohé Havlove myšlienky.
Trefne a bez pátosu hovorí o význame budovania a obrany demokracie, o nevyhnutnosti individuálnej slobody v spoločnosti. Film je však najmä intímnou sondou do každodennej všednosti posledných rokov tvorivého života jednej z najvýznamnejších osobností moderných českých (a z nemalej časti aj slovenských) dejín.
Dokument o nadčasovom Havlovom odkaze rezonuje českou spoločnosťou práve v čase, keď si Petr Pavel pripomína rok od príchodu na Pražský hrad. Aj po vyše dvanástich mesiacoch patrí prezident medzi najdôveryhodnejších vrcholných politikov v Česku. Podľa nedávneho prieskumu Centra pre výskum verejnej mienky mu dôveruje 54 percent ľudí a je zároveň jediným z českých politikov, ktorý požíva vyšší podiel dôvery ako nedôvery. Či už je to príčina, alebo dôsledok jeho doterajšieho pôsobenia na Hrade, to nie je až také dôležité.
Za pozornosť však stoja jeho viaceré konkrétne kroky v úrade, ktorými ukázal, že sa usiluje byť predovšetkým konštruktívnym zjednotiteľom českej spoločnosti. Prezidentom, ktorý si uvedomuje svoj diel zodpovednosti za hľadanie celospoločenskej zhody a stmeľovanie národa v najpálčivejších témach súčasnosti. A tých nie je málo.
Príklad Petra Pavla ukazuje, že hlava štátu, ktorá vedie otvorený dialóg nielen s vládou, ale tiež s opozíciou a celou občianskou spoločnosťou, môže národ aj v období neľahkých výziev a kríz úspešne spájať.
Jedna z tém, ktorú si český prezident ako bývalý vojak a niekdajší predseda Vojenského výboru Severoatlantickej aliancie (NATO) od začiatku prirodzene osvojil, je zahraničná a bezpečnostná politika. Dôstojne reprezentuje Česko v zahraničí a pri rôznych príležitostiach zdôrazňuje hodnotové základy českej zahraničnej politiky či diplomacie. Najvýraznejšie to vidieť napríklad v jasnej angažovanosti v pomoci a podpore Ukrajiny, ktorá sa už vyše dva roky bráni otvorenej vojenskej agresii Ruska, ako aj v pripomínaní významu euroatlantického ukotvenia a spojenectva Česka. Za rok vo funkcii výraznou mierou prispel k opätovnému vybudovaniu konsenzu vo výkone zahraničnej politiky Česka.
Medzi oblasti, ktoré občania vnímajú citlivejšie, patrí napríklad prípadný vstup Česka do eurozóny, dôchodková reforma, zelená transformácia či dosahy migrácie. Prezident nevedie diskusiu o podobe potrebných systémových zmien len s predstaviteľmi koalície. Tým, že presahujú dĺžku volebného obdobia, má ambíciu sprostredkovávať dialóg všetkých relevantných aktérov a dosiahnuť v ich uchopení konsenzus.
Podobne to bolo aj v prípade rozporuplne prijímaného vládneho konsolidačného balíčka, ktorý má Česku pomôcť ozdraviť stav verejných financií. Prezident pri rôznych príležitostiach verejnosti zrozumiteľne vysvetľuje, prečo je potrebné realizovať kľúčové reformy, akokoľvek sa spočiatku môžu zdať bolestivé pre veľkú skupinu ľudí. Koná tak niekedy s väčším, inokedy s menším úspechom či ohlasom. Podstatné však je, že občania, ako aj predstavitelia najvyšších poschodí českej politiky vnímajú ducha spoločnej zodpovednosti.
Česká spoločnosť je dnes citeľne polarizovaná, nehovoriac o tom, že krajinu čaká v tomto i v budúcnom roku volebný „maratón“ v podobne eurovolieb, komunálnych či senátnych, ako aj parlamentných volieb. A práve takéto časy potrebujú prezidenta, ktorý vystupuje nekonfliktne, stmeľuje národ a pozýva za spoločný stôl aj názorových odporcov. Príklad Petra Pavla ukazuje, že hlava štátu, ktorá vedie otvorený dialóg nielen s vládou, ale tiež s opozíciou a celou občianskou spoločnosťou, môže národ aj v období neľahkých výziev a kríz úspešne spájať. Možno s hlavou v oblakoch, s odstupom, ale s potenciálom doručených výsledkov.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
