Keď vláda, a nie opozícia, hovorí o historicky najvyššej nezamestnanosti, mali by spozornieť i ľudia bez práce. Niečo sa chystá. Takéto porovnania sú vždy poruke, keď treba ospravedlniť nepríjemnú vec.
„Historicky najvyššia nezamestnanosť“ bola hodená do mediálneho priestoru s návrhmi, ako s ňou a s nezamestnanými naložiť. Najpozoruhodnejší je ten, podľa ktorého sa má znížiť dávka v hmotnej núdzi tým, čo odmietnu ponúkanú robotu, na akési absolútne minimum. Ako povedal Braňo Ondruš v televízii, bude to približne polovica tej dnešnej, teda okolo 30 eur.
Čo za obludný ortieľ je také skresanie dávky pre ľudí bez iného príjmu? Ondruš vyslovil sumu s pokojom toho, kto to netuší. Zdá sa, že s kreslom štátneho tajomníka sa u nás získava pocit, že práce je dosť, povinnosť odpracovať príspevok štátu možno odvodiť z ústavy a žiť sa dá aj zo vzduchu.
Otázka je, ako vláda zaistí ponuku práce pre všetkých nezamestnaných, ak nevie zabezpečiť ani dosť príležitostí na zvýšenie dávky o aktivačný príspevok? Akým zázrakom? Napodobní vzor z roku 2004, keď sa reformou oddelená podmienená časť dávky financovala cez národný projekt Zvýšenie zamestnateľnosti ľudí s nízkou motiváciou pracovať?
Hradenie časti sociálnej ochrany z európskych peňazí nie je jediným unikátom spred deviatich rokov, ku ktorému ministerstvo práce teraz upiera svoj zrak. Boli ním aj do očí bijúce rozdiely v mierach nezamestnanosti. Podľa Štatistického úradu bola vtedy naďalej vysoká a prekračovala 18 percent, no podľa Ústredia práce klesla na 14 percent.
Aj o tento výsledok sa pričinila Kaníkova reforma. Niežeby by sa našlo viac práce! Stačilo sprísniť podmienky, zaviesť týždenné hlásenie na úrade a ďalšie šikanovanie a nezamestnaných „pre nespoluprácu“ ubúdalo ako po masle. Z evidencie z tohto dôvodu vyradili vyše 80-tisíc nezamestnaných. Zo štatistiky ústredia tak zmizli bez toho, aby sa na ich situácii niečo zmenilo. Rok 2004 teda inšpiruje. Aktuálna novela služieb zamestnanosti sa vracia ku Kaníkovmu pravidlu, že opätovný návrat do evidencie je možný až po šiestich mesiacoch. Zlepšuje to trvácnosť priaznivej štatistiky. A vracia sa zrejme aj predstava, že nezamestnanosť je tu najmä preto, že sa ľuďom nechce pracovať.
Zníženie „individuálnej“ dávky na polovicu po odmietnutí ponúkanej práce prekonáva Ľudovíta Kaníka v tvrdosti. Vraj sa inšpirovali z nemeckej politiky, no skôr pripomína klon Mihálovho návrhu zákona v hmotnej núdzi, ktorý od septembra 2011 zrie v šanónoch ministerstva. A zrejme už aj v hlavách jeho predstaviteľov.
O návrhu sa údajne diskutuje. Možno, no ako obyčajne bez účasti tých, ktorí by mohli zakričať: Pozor, tu sa už hrá o holý život!