V podstate legalizoval prax, ktorá bola vo voľbách prítomná vždy. Kto na to má, môže si slobodne platiť svojho kandidáta.
Aby to vyzeralo, že je to vlastne normálne a navyše transparentné, sú ich príspevky uverejňované na webe. Tak napríklad vieme, kto platil posledné víťazstvo Baracka Obamu. Stálo 985,7 milióna dolárov. Romneyho prehra zase 992 miliónov. Magická hranica miliardy ešte nepadla, ale je to len otázkou ďalšej kampane.
Kandidáti bez dostatočného finančného zabezpečenia sú v politickej súťaži bez väčších šancí. Čoraz viac kandidujú multimilionári. Načo platiť prostredníka, keď si môžem svoje záujmy obhajovať sám? Ani oni sa však nezaobídu bez servisu strán, ktoré sa stávajú mašinériou na generovanie peňazí.
Thomas Ferguson vo svojej knihe o investičnej teórii opisuje súťaž politických strán a tvrdí, že z ekonomického hľadiska nejde o nič viac ako o investície, kde sa skupina investorov združuje za účelom kontroly štátu tým spôsobom, že vyberá a podporuje tých predstaviteľov, ktorých predstavy o politike im vyhovujú.
Na otázku, čo donátori za svoje peniaze dostávajú, existuje len jedna logická odpoveď. Výhody, ktoré môže poskytnúť zvolená exekutíva na rôznych úrovniach. Dostávame tak začarovaný kruh, kde na to, aby vás zvolili, potrebujete peniaze a tie nedostanete, ak niekomu niečo po svojom zvolení nebudete garantovať.
Možno by sme sa mali zamyslieť, či by nebol transparentný americký model vhodný aj pre nás. Načo sú dobré rozličné falošné schránky politických strán v Londýne a detské dohadovania sa? Kto to vlastne hovorí na nahrávkach o sponzorských daroch? Prečo platiť drahé presuny, vymýšľať komplikované právne finty a mená fiktívnych donorov? Má zmysel nechávať advokátom za nechtami provízie, keď by si podnikatelia a firmy mohli strany a politikov platiť priamo a transparentne?
Hádam by sa dalo ísť aj o krok ďalej a spraviť zo strán akciové spoločnosti. Záujemca si kúpi podiel a kto ovládne väčšinu, bude rozhodovať. Investori by nemuseli v stave zúfalstva zakladať vlastné strany či dokonca strácať čas kandidovaním.
Namiesto zložitého podplácania jednotlivých poslancov, aby konečne s radosťou predniesli legislatívny návrh k problematike, o ktorej ešte pred mesiacom ani nevedeli, že existuje, by mali politické strany s ručením obmedzeným cenníky. Tie by presne stanovovali cenu úkonu. Chcete nový zákon o herniach a hazarde, ktorý by ešte menej obmedzoval túto milú a verejne prospešnú činnosť? Vyberiete si najlepšiu ponuku a zaplatíte za jeho presadenie podľa cenníka vyveseného na dverách parlamentných klubov.
Samozrejme, ak nejaký zákon občania nechcú, majú aj oni na voľnom trhu myšlienok a zákonov presne také isté možnosti euro k euru nazbierať pár miliónov a zaplatiť si opak. Ak sa im to náhodou nepodarí, tak asi skrátka sila ich myšlienky nebola taká veľká a všetko je tak, ako má byť.