Stredoeurópske „vyrovnávanie sa s komunistickou minulosťou“ vyprodukovalo viacero filmov s tematikou všemocnej moci tajných služieb. Odpočúvanie, sledovanie korešpondencie a špicľovanie stieralo hranicu medzi verejným a súkromným, búralo ploty chrániace najužšiu intimitu života obetí. Čo bolo hlavným cieľom? Išlo o získanie „užitočných informácií“ alebo o vytváranie atmosféry strachu a podozrievavosti?
Aféra amerického programu sledovania Prism vyvolala mnoho negatívnych reakcií. Čo tam po WikiLeaks. Vieme predsa, že vojna je hnusná, no väčšina tých nepekných vecí sa diala našim „nepriateľom“. Či už tomu označeniu veríme, alebo nie, stále sú to „tí druhí“… Čo tam po diplomatických kábloch. Diplomacia a špionáž sú popreplietané od nepamäti. Ale Snowdenove odhalenia predstavovali inú ligu. Tajný (a ilegálny) program sledovania všetkého a všetkých, v mene hesla „v každom spoluobčanovi sa skrýva potenciálny nepriateľ“. A keďže vlády v EÚ vystupujú v tejto afére nie ako obete, ale ako spolupáchatelia, pozornosť sa obrátila aj na aktivity európskych tajných služieb.
Jednou z reakcií je aj vyšetrovanie, ktoré sa rozbehlo na pôde Európskeho parlamentu. Hoci mu médiá veľa pozornosti nevenovali, na Výbore pre občianske práva, spravodlivosť a vnútorné veci zazneli zaujímavé slová. Zástupcovia ľudskoprávnych organizácií, právnici a ľudia, ktorí v minulosti informovali o praktikách tajných služieb, svedčili o zneužívaní čím ďalej menej kontrolovanej moci.
Atmosféra strachu, pocit ohrozenia, ktorý nás ovládol po 11. septembri 2001, vytvorili priestor pre zintenzívnenie aktivít špeciálnych služieb. Technické možnosti, rozšírenie elektronickej komunikácie im dávajú príležitosť vstupovať nebadane do úplne bežného života úplne bežných ľudí. Zber informácií aj ich následné použitie prebiehajú prakticky mimo kontroly demokratických inštitúcií. Kontrolné výbory v národných parlamentoch nemajú reálne právomoci.
Volanie po posilnení kontroly naráža pravidelne na argument „národnej bezpečnosti“. Obmedzenie slobody a ochrany súkromia je podľa autorov programu Prism cenou, ktorú musíme platiť za ochranu v dnešnom svete plnom sofistikovaných hrozieb. K reálnym faktom, ktoré by potvrdili spravodajskú hodnotu takto získavaných informácií, sa však už dá dopátrať ťažšie.
Naučíme sa znova žiť dva životy, slobodu ukrývať hlboko vo vnútri? Ako hlboko to musí byť, aby tam nedosiahli moderné metódy špicľovania? Alebo je ešte stále možné trend zvrátiť, zachrániť sa pred svetom, v ktorom tí, čo majú moc, majú informácie a tí, čo majú informácie, majú nekontrolovateľnú moc?
Niekoľko odvážlivcov poodhalilo rúško tajomstva. Ako ukázal nie tak dávno prípad ACTA, dôležité bude, či sa podarí premeniť začínajúcu sa diskusiu na politický tlak.