Boli časy, keď tie tri písmenká znamenali vstupenku do elitného klubu dobre platených a zaujímavých miest. Dodnes sú. Ale pre čoraz menšiu skupinu vyvolených. Pre ostatných je to drahá investícia, ktorá im neprinesie vzdelanie ani postup, ale čoraz väčší dlh, ktorý budú roky splácať.
Mnohé naše univerzity nie sú nič viac ako výrobne titulov, ktoré budú o chvíľu udeľovať už na vrátnici. Tie doktorské, založené na opísaných podkladových materiáloch, sa handlujú za politické konexie. Slovensko pritom v tomto rastúcom biznise nie je ostrov deviácie, ale iba jeden z paralelných priestorov toho istého marazmu. Vysoké školy ako organizácie riadené metódami biznisu majú jednoduché pravidlá. Treba zminimalizovať náklady, maximalizovať školné a potláčať odpor.
Minulý týždeň prebehol vo Veľkej Británii štrajk univerzít. Podľa odhadov na nich nemá viac ako 4 000 zamestnancov plat ani na úrovni existenčného minima. Priemerný ročný príjem ich vedenia pritom presahuje 280-tisíc eur.
Todd je asistent na menšej univerzite v Anglicku. Väčšinu predmetov vyučujú doktorandi, pretože sú lacnejší, a na tie zvyšné zostali z pôvodných piatich asistentov traja. Šetrí sa. Nie na manažmente fakulty, ktorý má komerčné platy na úrovni londýnskej banky. Investuje sa najmä do reklamy a náboru študentov, ktorí platia drahé peniaze za titul z Anglicka. Výsledok? Todd má čoraz viac študentov z Číny, Afriky, východnej Európy a stále menej miestnych, pre ktorých je to pridrahé. Todd by mohol namietať, že niektorí študenti nevedia ani poriadne po anglicky, a teda netuší, kto im píše eseje. Ale je rád, že má prácu, a tak prečo by do toho rýpal?
Piotr je sociológ z Varšavy. Aby sa uživil, učí popri štátnej vysokej škole aj na súkromnej. Poslucháčom na oboch školách rozdal rovnaký test, aký používa na štátnej univerzite a tam ho bez problémov absolvovali takmer všetci jeho študenti. A na súkromnej? Tam neprešiel takmer nikto. Dekan a súčasne spolumajiteľ školy si ho predvolal a starostlivým hlasom sa spýtal, prečo si píli konár, na ktorom sedí? Testy sa upravili a potom prešli všetci.
Andrij z druhej najväčšej ukrajinskej univerzity skončil horšie. V miestnom systéme zadarmo študuje určitý počet poslucháčov vybraných na základe testov. Spolu s nimi určili v ročníku kvótu pre takých, čo si to zaplatia. Andrij odmietol dať zápočet platiacemu študentovi, ktorého prvýkrát uvidel, až keď si prišiel pýtať zápočet. Vedenie školy Andrijovi „odporučilo“, že buď ho dá, alebo dostane na hodinu výpoveď. Mladý pedagóg odišiel. Nevedel, ako by sa pozrel ostatným študentom do očí. Tí dostali do života lekciu, čo ich čaká v realite tam vonku. Nezaslúžený zápočet podpísal namiesto Andrija jeho nadriadený.
O vedomosti už dávno nejde. U predávajúcich ide o čistý biznis. U kupujúcich zas o nádej, že im titul pomôže prežiť na trhu práce. No vo chvíli, keď je práce čoraz menej aj pre vysokoškolákov, naberajú na váhe iné faktory. Napríklad kapitál a konexie.