Hádam je už prineskoro apelovať na tieto rodiny, aby týmto pomerne osihoteným ľuďom, ktorý po zvyšok ďalšieho volebného obdobia budú musieť žiť medzi nami, venovali primeranú pozornosť, súcit a predovšetkým v nich posilňovali vedomie spolupatričnosti s ostatnými.
Volič do VÚC sa totiž , aspoň podľa dostupných štatistických údajov, stáva nevdojak od volieb k voľbám príslušníkom čoraz viac miznúcej menšiny. Mizne teda aj so svojou vzácnou svojráznou kultúrou, folklórom, prostonárodnými obyčajami a vôbec zvláštnymi sklonmi k demokracii. Bez primeranej pozornosti okolia by tieto sklony mohli ľahko prerásť do jedného, tzv. centrálneho sklonu, ktorým je na Slovensku potom už iba sklon k alkoholu. Pred voľbami si každý všíma len kandidátov, samotní voliči sú stredom pozornosti zriedka.
Nejedna manželka sa v duchu pýta, či má volič nebodaj novú milenku (ako si potajme myslí ona), alebo či si naozaj chodí v mimopracovnom čase, teda po večeroch ba i celých nociach, čítať do mesta veľké farebné politické bilbordy (ako to tvrdí on). Pred voľbami je to ťažké rozhodnúť, lebo bilbordy sú vtedy mimoriadne zaujímavé. Nie azda tým, čo na nich vyhlasujú jednotliví kandidáti, ale najmä tým, čo k tomu rukou dopisujú nadšení spoluobčania.
Samotné voľby, po ktorých pravda vyjde definitívne najavo, preto predstavujú mnohokrát v usporiadanom živote obyčajnej rodiny zásadný zlom. Rodina zostáva aj počas volieb do VÚC základnou bunkou spoločnosti. Potenciálny volič inde nájsť podporu nemôže. Ak si večer ustaraný prisadne ku kolegom alebo kamarátom a zúfalo sa ich pýta, koho voliť, najčastejšie ho pošlú do rozmanitých pejoratívnych výrazov. Alebo mu v tejto ťažkej chvíli vôbec nevenujú pozornosť. Ak sa ich pýta na jednotlivých kandidátov, potom stratí akýkoľvek politický prehľad, lebo aj ich vie takáto, inokedy celkom družná spoločnosť, monotónne charakterizovať iba podobnými pejoratívnymi výrazmi.
Je preň obrovským šťastím, ak sa v skupinke bez záujmu o voľby stretne s voličom toho istého kandidáta a od radosti nad pár pohárikmi získanými takpovediac zadarmo, ktoré v podobnej situácii najrýchlejšie umožňujú súzvuk duší, potom disharmonicky prepije polovicu výplaty. Rodina voliča nesmie opúšťať ani po voľbách, najmä nie večer pri vyhlasovaní výsledkov. Rozžiarené oči voliča, výkriky šťastia nad víťazstvom jeho kandidáta mu totiž vôbec nezabránia v tom, aby si o pol roka netrhal vlasy a nebúchal hlavou o stenu.
Nuž, ako to už v živote chodí, za každú chvíľku šťastia sa musí neskôr kruto platiť. Rozhodne tým nechcem nikoho od volieb do VÚC odrádzať. Napriek tomu, že sa pri nich strany ľavého i pravého spektra zriekajú svojich zásad a ideí, aby po voľbách boli spoločne schopné čohokoľvek. Veď keby budúcnosť bola úplne jasná, koho by už potom zaujímala?