Oslovil som človeka, ktorý v obchodných reťazcoch, na rozdiel od nás ostatných, strávil nejednu voľnú chvíľu. Kým my sme nezmyselne pracovali, vzorne pozerali programy slovenských televízií, v ktorých sú užitočné reklamy niekedy preložené i dlhším planým celovečerným filmom, on sám obetavo pozoroval nielen obehy tovarov, ale aj zvyky, nárečia a každodenný život predavačov. Neušiel mu ani zhon zákazníkov, ktorí sa tentoraz vinou volieb po ničom nezháňali. „Aký vplyv v posledných dňoch mal na váš život pohyb v reťazcoch? Dostali ste sa popritom aj k nejakej dobrej knižke alebo k opere, prípadne k zaujímavej výstave výtvarného umenia?“ spýtal som sa ho naivne.
Úprimne sa zasmial a hneď sa mi ospravedlnil: „No! Nehnevajte sa! Choďte dnes takým hypákom a myslite na taľafatky! Teda ak to naozaj dokážete a ak máte to svedomie! Dnes ide o všetko! Medzi obyčajnými slovenskými ľuďmi sú v tejto chvíli záľahy peňazí, tovaru je málo. Vianoce sú v nedohľadne! Niečo vykompenzuje Mikuláš, no ani ten už dnes nestačí. Chcelo by to ešte čosi medzi tým. Aspoň dajakého Valentína alebo čosi také! Vezmite pritom do úvahy, koľko užitočného času vám onedlho zaberie takzvaný stromčeking a k tomu prirodzene náležiace kaprovanie! Teda zadovažovanie stromčekov a plieskajúcich sa kaprov či iných pôžitkov. Reťazce sú vo chvíli volieb úplne bezmocné. Ak by čokoľvek podnikli, bolo by to zo strany verejnosti jednoznačne vyhodnotené ako kotlebovanie sa zákazníkom. Viete, veď tí, čo v týchto rozhodujúcich chvíľach naozaj nakupujú, tvoria v tejto chvíli menšinu a vyžadujú si od spoločnosti ohľad.“
Musel som mu pritakať. Nostalgia za Veľkou nocou jednoducho nepustí. V nej sú zajace, korbáče, maľované vajíčka, no nijaké politické rozhodnutia, ktoré by nivočili rodinný život. Ale farebné pozlátené gule, zvodné a lákavé tváre a predmety v stánkoch s pyrotechnikou, tie už dnes nikoho nenechávajú na pochybách.
Každého bolí, keď vidí kolegu alebo priateľa, ako sa bezútešne prebíja podnikovými kapustnicami, večierkami, predvianočnými priateľskými stretnutiami. Jeho chvíle, ktoré by mohol naozaj venovať tomu, čo je v predvianočnom živote dôležité, teda obchodu, sú vopred spočítané. „Máte to teraz veľmi ťažké, ste v tom sami. Vedeli by ste mi povedať, čo najviac poznačuje v týchto chvíľach dobrých zákazníkov ako ste vy?“
Neváhal ani malú chvíľu: „Malovernosť. Myslíme si, že našich blížnych nepoteší to, čo skutočne chceme my. Že naše manželky pod naším stromčekom príjemne neprekvapí, ak tam nájdu búracie kladivo v akcii za nejakých tristo éčiek.“
Až teraz som si všimol hrubú reťaz, ktorou sa pripútal k nákupnému vozíku. Ale nie sú jeho rozhodnutia zodpovednejšie a jasnejšie ako naše, keď dnes (ne)pôjdeme opäť voliť?