Kam teraz, Slovensko?

29.11.2013 22:00

Väčšina mojich spoluobčanov je teraz zneistená, lebo nevie, či sa Marianovi Kotlebovi podarí do Vianoc obsadiť Poľsko. Situácia je mimoriadne priaznivá, lebo naši severní susedia na takúto možnosť vôbec nie sú pripravení.

Ani nemajú ropu. Odporujú tomu aj rozličné medzištátne zmluvy, členstvo v EÚ a podobné banality, ktoré sú prvým predpokladom, aby bola cieľová krajina zaskočená.

Kto chce niekoho obsadiť, musí s ním mať zmluvu o priateľstve alebo o vzájomnom neútočení. Inak by to, aspoň na základe skúseností z druhej svetovej vojny, vôbec nešlo. V nej Nemci zaskočili Poľsko, Rusi Fínsko, Japonci Ameriku a Taliani Habeš. Poriadne sa to mlelo už od začiatku aj inde, až napokon boli zaskočení takmer všetci. Zmluva nezmluva!

Poľsko je však teraz na rane už aj preto, že mnohí naši rodáci tentoraz na Kotlebu ani nečakali. Drancujú Poľsko fakticky už dnes, odnášajú si z neho takmer všetko, čo sa ešte dá uniesť. Prirodzene k veľkej spokojnosti tamojších obchodníkov, ktorí, akoby mimovoľne, ich doterajší nápor statočne odrážajú a zadržiavajú už pri hraniciach.

Rovnako ani Sudety sa nejavia v priaznivom svetle. Stačí, aby Česi poskrývali stánky s hot dogmi, zatarasili „hospůdky“ alebo zatavili tie svoje pivné pípy! Bez nich takýto výpad nemá praktický ani strategický zmysel. Navyše už na začiatku cesty do srdca Čiech je (hneď pri rieke Morava) samotná Morava, obývaná neobyčajne slušnými a milými ľuďmi.

Maginotova línia sofistikovane zostavená z ich príťažlivých vínnych pivníc by dnes už zadržala kohokoľvek. Mám tým na mysli, že nik by ju nedokázal minúť iba tak. Aj pre skúsenú armádu by preto predstavovala nezanedbateľné zdržanie. Ak by táto bola naozaj skúsená, tak by ďalej ani nešla.

O Rakúsku sa v tomto smere tiež ťažko uvažuje, aj keď jeho pripojenie k Slovensku by malo mnohé kladné stránky. Napríklad fakt, že vraj má kdesi už dokončenú atómovú elektráreň, ktorú by bolo načim iba spustiť. Jestvuje však určitá obava, že Rakúšania by si nápor našich ľudí už ani veľmi nevšimli a armáda by sa tak mohla beznádejne roztratiť kdesi v Taliansku.

Už pri Banskej Bystrici sa naostatok ukázalo, že dávať osmahnutejším spoluobčanom po pysku môže byť nielen celkom dobrá politická idea, ale aj vskutku dobrý džobík. Teda v Maďarsku a po maďarsky ide vlastne o Jobbik. Napriek historickým svárom a rôznym animozitám sa zdá, že napokon ide o obdobnú myšlienku, ktorá nás môže dnes viac spájať, ako rozdeľovať. Tým sa teda Maďarsko samo takpovediac vyradilo zo zlosovania.

Ukrajinu vari netreba ani spomínať, lebo už za vojny bojovala proti všetkým, čo tam boli. Neprestala však ani po vojne a dokonca ani na našom území. Dnes je vraj veľmi citlivá, pokiaľ niekto siaha na jej ruský plyn, čo sme kedysi tiež živo pocítili.

Vychádza nám z toho, že sme zostali akosi zakliesnení sami do seba. To znamená, že tak ako dosiaľ budeme musieť hľadať platinu, penzie či múku a cestoviny z EÚ opäť len vo vlastných radoch. A to je veru úloha na dlhší čas ako iba do Vianoc.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku