Časy sa zmenili, odkedy sa politický komentátor Kagan usiloval tvrdým americkým neokonzervatívcom vysvetliť, prečo zženštilí Európania nepodporujú ich „demokratizačné“ dobrodružstvo v Iraku. Na rozdiel od Američanov, ktorí si obklopení nepriateľmi zvykli spoliehať sa len na pevnú ruku, presné oko a neotrasiteľné morálne presvedčenie, Európania pod ochranným dáždnikom USA spohodlneli. Uverili, že svet je spoločným domom, v ktorom môže vládnuť porozumenie a spoločne dohodnuté pravidlá. A zosobnením Európana bol, prirodzene, Francúz. Dnes Barack Obama ohlasuje koniec „neobmedzenej vojny proti terorizmu“ a s očividnou úľavou sa dá v poslednej chvíli presvedčiť, že sa žiadna otvorená intervencia v Sýrii nekoná. Ten, kto tvrdí nôtu, je prezident socialista François Hollande. Nielen to. Francúzsko viedlo intervenciu Západu v Sýrii, intervenovalo v Mali a každú chvíľu vyšle jednotky do Stredoafrickej republiky. Ožíva stará gaullistická idea mocnosti, ktorá sa neostýcha napínať svoje svaly vo vzdialených kútoch sveta.
Pravda pozornejší pohľad odhalí, že to so „znovunájdenou“ odvahou nie je také jednoduché. Ciele politiky tvrdej ruky sa starostlivo vyberajú tak, aby mohol Monsieur Président vystupovať ako „tvrďas“ bez strachu, že by hrozila bezprostredná mela – čo je prípad Sýrie či Iránu. Prípadne sú nimi periférne krajiny nachádzajúce sa v mocenskom vákuu, kde stačí menšia, cielená, krátkodobá, aspoň v to Paríž dúfa, intervencia (Mali, Stredoafrická republika) ako v starých dobrých šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch.
V nedávnom komentári americký profesor Immanuel Wallerstein upozorňuje, že podobne ako mnohokrát v minulosti prím hrajú vnútropolitické motívy. Keď už Hollande u voličov prepadáva v ekonomických a sociálnych témach, potrebuje skórovať aspoň v otázke bezpečnosti. Aj preto sú živené predstavy o prepojení občianskych vojen v severnej a strednej Afrike s „radikalizáciou moslimov“ vo Francúzsku.
Na druhej strane ani so súčasnou mierumilovnosťou amerického Marsa to nie je také husté. Verejná mienka v USA sa obrátila proti masívnym zahraničným intervenciám z dôb Georgea Busha mladšieho aj pre ich katastrofálne výsledky. To však neznamená, že by sa zahraničných intervencií vzdali. Armádne divízie nahradili špeciálne komandá, bezpilotné lietadlá a rakety, veľké operácie vystriedali „cielené útoky“. Pravda, aj majster sa občas utne, ako dokazuje smrť 46 civilistov v jemenskej al-Madžale či desiatky podobných obetí v Pakistane a Afganistane. Národná bezpečnosť je však prvoradá.
Euroamerický svet si zvykol považovať zvyšok planéty za džungľu, ktorú treba kontrolovať, civilizovať, pacifikovať. Problémom je, že aj vo svetle vlastných kritérií je zúfalo neefektívny. Či už vystupuje ako bojachtivá Venuša, alebo ako váhajúci Mars, len dookola rozkrúca kolobeh mizérie a konfliktov.