Ironické slová z textu piesne Johna Lennona, ktorého predčasné úmrtie malo včera výročie. Rebelant bez príčiny alebo citlivý barometer politických zápasov svojej doby? Pieseň Hrdina pracujúcej triedy vyšla v roku 1970 a akoby predznamenala koniec jednej etapy. Začala sa povojnovým snom o lepšej budúcnosti. Lennon vyrastal vo vyčerpanom a zadlženom Anglicku. Ľudia odmietli Winstona Churchilla a masívne volili ľavicu, ktorá v tom čase ešte mala nejaký revolučný náboj. Namiesto rečí o uťahovaní opaskov sa rozhodla vláda Clementa Attleeho dosiahnuť plnú zamestnanosť. Začala tým, že znárodnila kľúčové firmy a železnice. Vytvoril sa systém štátom garantovaného zdravotníctva.
Dekády po vojne boli dobou sociálnodemokratického konsenzu. Vládla ilúzia, že na spoločenský vzostup má nádej každý a realita triedne rozdelenej spoločnosti stráca obrysy. Nielen v Liverpoole to bol čas veľkých nádejí a ich odraz nájdeme aj v optimistických piesňach skupiny Beatles z raného obdobia. Chcem držať tvoju ruku – I wanna hold your hand…
Keď si Lennon uťahuje z ilúzie slobody v spoločnosti, kde je pozícia človeka do značnej miery determinovaná peniazmi, je to už iná doba a iný človek. Najsilnejšie momenty v jeho živote boli asi späté s vytriezvením z povojnového optimizmu a reflektovali obdobie po hnutí hippies a nepokojoch v roku 1968. Piesne niekedy znejú naivne (Imagine), ale majú silu osobnej spovede a hľadania pravdy vo svete sociálnej nespravodlivosti. Bola to doba ekonomických zmien, represií po študentských revoltách a čas vietnamskej vojny ako symbolu nezmyselného násilia. Lennon sa zastáva ľudí prenasledovaných v slobodnom svete kvôli ich politickým názorom a spieva o návrate moci ľudu – Power to the people.
Doma v Anglicku mu časť establishmentu nevedela prísť na meno po tom, čo v roku 1972 napísal pieseň Sunday Bloody Sunday. Reagoval ňou na zabitie 14 neozbrojených civilistov britskou armádou počas demonštrácie v Severnom Írsku. Začiatkom 70. rokov o ňom začala americká FBI zhromažďovať informácie, odpočúvali ho a pokúšali sa ho deportovať. Jeho spis mal údajne viac ako 400 strán. Nešlo o málo. Prvýkrát sa v USA znižoval vek voličov na 18 rokov a Nixonova administratíva bola nervózna z jeho vplyvu na mladých ľudí.
Podľa sociológa Wallersteina obavy z možných revolt mládeže dokonca neskôr v USA viedli k vytvoreniu tvrdo plateného školstva. Keď má človek na krku tisícové dlhy, tak lepšie „drží hubu a krok“. Slovami Lennonovej piesne, hrdina pracujúcej triedy je zrelý na kariéru v momente, keď už v podstate nedokáže normálne fungovať a je naplnený strachom.
Keď Lennona 8. decembra 1980 zabíja štyrmi výstrelmi Mark David Chapman, je to akoby na križovatke času. Nevieme, kam by sa jeho život uberal. Spoločnosť sa mení. Keynesianizmus vystriedal neoliberalizmus a revolučné roky nahradila aj na Západe „normalizácia" pomerov. Rezignáciu a únik do vnútorného sveta cítiť aj z posledného Lennonovho albumu Double Fantasy.