Časť menšinového Slovenska sa po desaťročiach opäť halí do hmly existenčných obáv a myšlienok na opustenie krajiny. Je to o to smutnejšie, že práve viera v boha by mala byť kolískou všeobjímajúcej lásky. Aspoň tak sa hovorí (a chlieb sa je).
Vianočná pohľadnicová kampaň Aliancie za rodinu však nikoho súdneho nenecháva na pochybách, že novodobí samozvaní ochrancovia rodinného krbu arogantne rozosievajú „úctu“ k rodinám len veľmi výberovo a účelovo. Nepochybné je aj to, že myšlienka (a zrejme aj peniaze) na 500-tisíc pohľadníc(!) s cirkevným rodinným námetom pochádza priamo z lona katolíckeho mainstreamu, veľmi štedro živeného z peňazí všetkých daňovníkov. Aj tých, proti ktorým kampaň nepriamo vystupuje. Ani adventný pastiersky list s témou odsúdenia „kultúry smrti“ ako predzvesť biskupského chlebíka roku 2014 neveští nič dobré. Lásku k životu už vôbec nie. Škoda, že si kontraproduktívna katolícka loby nechce dať vysvetliť, že jediné, čo sa jej týmto spôsobom darí, je mobilizovať odpor voči sebe samej aj v prostrediach, kde ju ešte nedávno za škodnú nikto nepovažoval.
Aj takzvaný obyčajný sedliacky rozum sa vzpiera pochopiť motivácie svätého ťaženia ešte svätejšej rímskej cirkvi proti ľuďom, ktorých jej „verchuška“ považuje za nehodných svojej milosti. Pričom nehodní sú v danom spoločensko-politickom kontexte iba premennou zásterky zneužívania moci. Kým v minulom storočí bol „prekážkou“ v rozmachu slovenského národa Žid a jeho bohatstvo, dnes je to gej/lesba a ich rodina, žena a jej sloboda, či v prípade pospolitého hnutia, hojne kropeného biskupskou svätenou vodou, Róm a chudoba.
Z výrazu „všeobecné blaho a dobro pre celú spoločnosť“ ma v prípade katolíckej cirkvi a jej fanatických prívržencov, pápežskejších ako pápež František, mrazí v zátylku. Človeku nemôže nenapadnúť paralela s obdobím nastupujúceho fašizmu, aj keď sa tomu vnútorne bráni v presvedčení, že dnes sa „to“ už nemôže stať. Naozaj nie? Kto povedal?
Pritom je to vlastne jednoduché: keď sme k ľuďom dobrí my, aj nám je lepšie. Určite sa nezávisle od vonkajších okolností dokážeme všetci zhodnúť na tom, že každá a každý z nás chce žiť dobrý život. V tom prípade má logiku dopriať ho všetkým ľuďom, nielen sebe a svojim verným. Aj keď pozor pri tej dobrote: druhé líce nie je určené na nastavovanie. Ani to prvé nie.
Obávam sa, že kým si slovenský národ nahlas neprizná, že mu v žilách koluje aj xenofóbna a mizogýnna krv „šmrncnutá“ feudálnou túžbou po absolútnej moci, dovtedy bude Slovensko cúvať míľovými krokmi v ústrety svojej tragickej minulosti. A dovtedy bude rásť strach a nechuť žiť na Slovensku. Lebo veď kto by chcel žiť v krajine, v ktorej dnes znamená včera. V krajine, kde sa človek bojí byť sám sebou. Alebo žeby práve o to šlo?