Moja rodina ten ples strašne prežívala. Dostala som tisícpäťsto zákazov a rovnaký počet príkazov, hneď ako som naň priniesla domov pozvánku. Mama mi požičala od sesternice biele madeirové šaty z Francúzska, na krku čierna zamatka s emailovým príveskom. Foto na rozlúčku: Veronkin prvý bál!
Sedela som pri stole s kamarátkami, ktoré nemali frajerov podobne ako ja a ohovárala tie, ktoré ich mali a zvŕtali sa na parkete.
- Nejdeme aj my?
- Nie, nejdeme!
- Ale pri diske je to jedno!
- Ešte počkáme!
Nakoniec po mňa prišiel chlapec s najväčšími a najpriesvitnejšími ušami, aké som kedy videla, odkedy sa postavil a mieril k nášmu stolu, vedela som, že ide ku mne, premýšľala som, čo poviem, a pozerala sa mu na tie ušiská, on sa uklonil, videla som, ako sa mu trasú ruky aj kolená, uklonil sa a namiesto smiem prosiť, opýtal sa ma, či smie so mnou chodiť. Nie, povedala som mu.
Odišiel a svetlá tej farebnej hudby mu presvitali cez uši, jedno mal červené a druhé jemne do zelena.
Vyšla som na chodbu a začala sa potulovať po hoteli. Na recepcii pracovala tatova kamarátka teta Oľga, pozerala Ein Kessel Buntes. Najskôr sme sa dali iba do reči, neskôr otvorila priehradku, za ktorou bola recepcia, urobila mi čaj a pozerali sme ten program v telke spolu. Ten ušatý ma hľadal, videla som ho brúsiť po chodbe, ale teta Olina za svoju priehradku nikoho nepúšťala! Keď sa program v telke skončil, obliekla som si kabát a bez straty črievičky trielila domov. Mama s babkou ma čakali, stručne som opísala výzdobu hotela, takmer žiadna nebola, a oznámila im, že viac na nijaký ples nejdem. Iba s vami dvoma, šepla som a zaľahla.
Predtým som prečítala všetky dostupné „plesové príručky“ ako Julinkin prvý bál, Vojnu a mier, kde krásna Nataša stretne Andreja Bolkonského, a vôbec na literárnej plesovej sezóne v Moskve som bola viac ako doma, pretože som hltala jednu knižku za druhou, navštívila som viac parížskych literárnych salónov, kde bol zase doma Marcel Proust, a rozmaznaná svojou čitateľskou lektúrou, som si predstavovala Bohviečo. Bohviečo malo priesvitné uši, spotené ruky a niečo žabiacke vo výzore, na krku šošovičku, jedlo bolo studené, hudba hlučná a v tanečnej sále bol prievan.
Ráno som bola oboznámená s babičkiným plesovým životom, keď ona bola mladá, chodilo sa plesy inak, tešila sa na každý jeden, vždy mala nové šaty, ani na jedny do konca života nezabudla a raz bola aj na maškarnom, svojmu snúbencovi však povedala, že nejde, aj s ňou tancoval, a aký bol nakoniec o polnoci prekvapený, keď v tajomnej Šeherezáde spoznal svoju, teda našu babičku Jolanku! Snúbenec, náš dedo, bol vynikajúci tanečník, vysoký a krásny muž, veľa si však s babičkou nezatancoval, narodila sa im dcéra, prišla vojna, potom ďalšia dcéra, tú videl iba raz, a na konci vojny padol v Slovenskom národnom povstaní…
Uráža ma, ak niekto v mojej prítomnosti jeho význam bagatelizuje. Plesy uznávam len literárne, na tých slovenských ma nepriťahuje nič, naopak…